RescueRanger

Do Kapského mesta som priletel po dvadsiatich hodinách letu, v stredu nadránom miestneho času. Spoza presklenej príletovej haly som hľadel na Stolovú horu, kúpajúcu sa v rannom slnku, vychádzajúcom nad oproti ležiacimi pahorkami Stellenboschu, kde sídlia slávne juhoafrické vinárstva. I keď ja osobne nedám z čisto súkromných dôvodov dopustiť na vinárstva v Novej Constantii, ležiace na úpätí Stolovej hory. Celý tento západný cíp Južnej Afriky je požehnaním pre výrobu najlepších vín sveta.

Nepriletela mi batožina. Fasa… vystál som si radu pred kanceláriou s neónovým nápisom Baggage Claim, kde som nahlásil adresu hotela, kde budem nasledujúce dva dni ubytovaný a dostal som nejaké miestne randy v hodnote asi 150 eur, za ktoré som si hodlal v meste kúpiť aspoň nejaké slušné sako na krst mojej knihy a tiež nejaký poriadne hrubý, teplý sveter.

Lebo poviem vám, pricestovať priamo z horúcich a vlhkých tridsiatok do suchých a chladných sedemnástok (myslím tým teplotu vzduch, bez asociácií prosím) je docela nápor na telo a riadny klimatický šok. Tu na južnej pologuli sa totiž práve končí zima.

***

Žijeme predsa len raz…

V príletovej hale ma už čakala Gina, redaktorka nakladateľstva Penguin Random House, majúca na starosti zajtrajší krst mojej novej knihy. Cesta z letiska do centra Kapského mesta nám v rannej špičke trvala takmer hodinu, takže sme mali veľa času dôverne sa porozprávať, kam sa od nášho prvého osobného stretnutia v polovici apríla posunuli naše osudy.

Jej dcéra Amanda sa napriek výslovnému zákazu naďalej stretáva s Willemom. Generačný rozdiel jej zjavne nevadí. Aspoň sa dievča čo-to naučí od zrelého muža. No veď, ktorá by odolala postaršiemu dvojníkovi Cana Yamana… Skôr si myslím, že jej ho Gina závidí. Lebo ona sama nemá stále nikoho. Naša divoká aprílová romanca trvala iba tak dlho, ako bolo zdravé, i keď osobné zoznámenie sa s vlastnou juhoafrickou literárnou agentkou som si predstavoval úplne inak, než na korbe Willemovho strážneho pick-upu. Ale nebránil som sa, veď nakoniec ani Willem s Karlom tým dvom študentkám neodmietli zhmotniť ich predstavy ideálnych partnerov na víkendový romantický pobyt v Novej Constantii. Načo aj, žijeme predsa len raz…

***

Gine som na rovinu porozprával o nemeckej slečne so šľachtickou krvou Solingen a jej dvojmesačnom ochrannom programe WRP, počas ktorého som ju mal na starosti, i ako to nakoniec celé „šťastne“ skončilo.

– Napíš o tom ďalšiu knihu, len z toho nesprav zasa červenú knižnicu… vraví mi Gina.

– To by tam veľa na čítanie nezostalo, veď ma poznáš… kontrujem jej slovami, ktoré ju dokonale zaskočili, lebo hneď si v duchu predstavila, o čom naše večery so Solingen boli. Videl som jej v očiach neskrývané ohníky žiarlivosti. No ale veď čo čakala, že jej odpoviem… že som Solingen hladkal po líci, rozprávajúc jej o krásach slovenskej gubernie…? Veď nie je hlúpa…

Viac sa nevypytovala. Vedela, aký som. Nech si radšej rieši vlastnú dcéru, ktorá sa do Willema tak bláznivo zamilovala, že sa k nemu chce nasťahovať.

***

Čisté etno

Zaviezla ma k hotelu Old Bank v centre mesta. Opadané koruny stromov na pešej zóne vytvárali veľmi melancholickú atmosféru tejto krásnej historickej štvrte starého mesta. Na ulici predávali pouliční umelci zuluské korálky a prekrásne tradičné juhoafrické odevy. Čisté etno, žiadny čínsky brak, ale originálna miestna tvorba. Neodolal som a hneď som si nakúpil zopár náramkov, náhrdelníkov, tri hrubé zuluské etno košele a dva krikľavo vzorované svetre. Jeden predsa do rezervy. Lebo ak ich nekúpim hneď, čo keď ich do zajtra vypredajú…

Pripadal som si vo svojom novom etno outfite ako legendárny náčelník Shaka Zulu, iba tá jeho drevená kopia mi chýbala k dokonalosti… Takto oháknutý som vošiel na recepciu hotela. Indický recepčný (tu je Indov fakt veľa) úporne bojoval so zadržiavaným smiechom, po vypísaní prihlasovacieho formulára mi podal mi kľúč od izby a ukázal prstom k výťahu. Pikolík (pardon, hotelový zriadenec) nosiaci hosťom kufre na izbu mi nemal s čím pomôcť. Veď on si zarobí svoj bakšiš, až mi z letiska dovezú stratený kufor, ktorý práve teraz lieta niekde nad Áziou.

Zvalil som sa oblečený na posteľ s igelitkou plnou nakúpeného zuluského etna a v duchu si premietam zajtrajší večerný krst svojej knihy. Ani som sa nevyzul. Pozerajúc z okna na panorámu Stolovej hory si v hlave tvorím rámcový scenár večera, vyberám si najpútavejšie príbehy, aby som porozprával okolnosti, za ktorých sa udiali…. a zaspávam.

***

Zobudí ma vytrvalé klopanie na dvere. Musel som spať docela dlho, lebo vonku je už tma. Vstanem a podídem k dverám, pýtajúc sa, kto je tam.

– Airport Service, doniesli sme váš kufor… ozve sa ženský hlas.

No sláva, aspoň nepôjdem na krst oblečený ako zuluský náčelník, lebo to by boli veru uletené fotky v kultúrnej rubrike miestnych novín…

Vo dverách stála prekrásna vysoká a extrémne štíhla brunetka s vlasmi zviazanými do copu a za ňou dvaja nenápadní muži.

Bol som tak očarený jej prirodzenou krásou, že som ani nevedel, či ešte spím, alebo som už skutočne zobudený. Wau, to je ale prekrásna žena… takéto supermodelky zamestnávajú v letiskovej službe?… to bola posledná myšlienka, ktorá mi prebehla hlavou. Viac si nepamätám, iba som letmo zaregistroval bzučiaci paralyzér na mojom krku. Ani som nestihol zareagovať a zrazu tma…

***

Toto som po včerajšom nočnom telefonáte z bruselskej Európskej služby pre vonkajšiu činnosť EU (aký eufemistický názov pre rozviedku, tváriacu sa ako diplomatická služba EU, tiež riadne namočenej do toho vakcinačného prúseru) musel vymazať. Sorry.

Nie je všetko iba sranda.

Povedať môžem iba toľko, že sa ku mne správali slušne. Boli z juhoafrickej tajnej služby SASS. Našťastie… lebo keby ich poslala americké strana toho miliardového transatlantického kšeftu s vakcínami, to by bolo horšie. Výrazne horšie, ak chápete, čo tým myslím…

Juhoafričania neboli radi, že sa na ich území bez ich vedomia taká operácia, ktorú sme v apríli vykonali, vôbec udiala. Ale proti samotnej akcii nenamietali, lebo tiež nie sú s Američanmi ani s Európskou komisiou vo všetkom zajedno. Hrdý národ, ktorý sa nepos… z nejakého telefonátu z amerického ministerstva zahraničia. Full respect...

Agentka Iris (tak sa mi predstavila), asi tridsaťročná štíhla brunetka s hlbokými mandľovými očami, bola na mňa počas celonočného výsluchu veľmi agresívna, chytala ma za každé slovo. Štekala na mňa, snažila sa ma vyviesť z rovnováhy, aby som sa v návale zlosti a spánkovej deprivácie rozhovoril. Premotivovaná slečna agentka ale nevedela, že na takéto, i oveľa horšie spôsoby výsluchov nás kedysi dávno, tam za horizontom trénovali. Takže som len čakal, kedy jej rýchly metabolizmus spotrebuje všetok krvný cukor a začne byť unavená.

Trinity

Bola to zvláštna situácia, ktorá sa prihodí len zriedka. Na jednej strane ju nenávidím za to, ako na mňa nevyberavo útočí, snaží sa mi uškodiť, dostať ma do úzkych a spôsobiť mi problémy, v lepšom prípade vyhostenie z krajiny, na druhej strane ma fyzicky nesmierne priťahuje. Je to mimoriadne krásna, vyšportovaná žena, s neskutočne dlhými nohami. Podobá sa na tú krásnu Trinity z Matrixu. Pudová príťažlivosť, ktorá sa mieša s profesionálnym odporom k súperovi.

Ako keď proti vám na súde stojí sexi advokátka protistrany v obtiahnutom kostýmčeku a vy by ste jej najradšej naplieskali na holú…

S takými súperkami sa ťažko bojuje. Keby bola aspoň škaredá, ale sakra nie je…

Masáž…

– Už ste unavená, Iris… rád by som Vám u mňa na hotelovej izbe spraviť celotelovú masáž… navrhnem je túto totálnu absurdnosť, nenápadne napínajúc svoj vypracovaný hrudník a vyrysované bicepsy, prstami kĺžúc po stole, ukazujúc jej, ako by som jej masážnym olejíčkom natieral jej štíhle stehná… aby videla, čo môže mať, keby chcela…

Agentka vyskočila spoza stola, prevrhnúc svoju kávu v kelímku a o dve sekundy ma už drží za golier a lomcuje mnou. Jej kolega k nej okamžite vyštartoval a odtrháva ju s hlasnými nadávkami odo mňa.

– Napadli ste ma pri výsluchu, Iris, to je veľmi neprofesionálne. Ešte sa musíte veľa učiť, ako nevypadnúť z role vyšetrovateľky… hovorím jej kľudným hlasom. Iris zúri, snaží sa ma dokonca kopnúť. Kolega ju násilne odvádza z výsluchovej miestnosti.

– Ale páčilo sa mi to… hovorím jej, keď práve stojí vo dverách, zatiaľ čo jej kolega chvatne vypína nahrávacie zariadenie.

Agentka stuhne ako puma pred výskokom. Na pár sekúnd sa nám stretnú pohľady. Dve šelmy sa stretli v džungli. Vidím v jej očiach vzájomnú pudovú príťažlivosť a neukojiteľnú vášeň, zmiešanú s nenávisťou. Oheň a voda v jednej plynovej bombe. Už sa len zmiešať a môžeme spolu vybuchnúť. Konečne sme nadviazali spojenie. Hmmm…

Výsluch skončil. Ten záznam z neho si asi do spisu nezaložia…

***

Kde presne som tú noc strávil, môžem iba tušiť podľa zvukov pristávajúcich vrtuľníkov. Vojenské letisko Ysterplaat, možno Fort Ikapa, Wingfield, neviem…

Lebo vy totiž neviete, že v apríli som tu nebol iba na víkendovej kamarátskej party vo vinárstve v Novej Constantii, ale sme si v jednom dátovom centre na okraji Kapského mesta, idúc na istotu, boli pre dátové disky s dôvernými správami o tom toxickom kšefte, ktorý stále nedáva spať mocnej šéfke bruselskej administratívy Frau Ursule. A všetci zainteresovaní na najvyšších priečkach európskej politiky si mysleli, že jej tá kauza zlomí väz. A európska prokuratúra sa už s našimi dokumentmi chystala odpáliť svoj triumfálny home run. Nuž ale nestalo sa… zjavne sa dedko Joe včas zobudil a spoza oceánu im všetkým ubral kyslík…

Ursula vie tvrdo vracať údery. I slovenský premiér to už konečne pochopil i pocítil na vlastnej koži.

Nuž, nie je všetko iba sranda, hlavne keď ide o miliardy.

***

No, ale aby som nekončil takto pesimisticky…

Na druhý deň pred obedom ma prepustili. Odviezli ma v čiernej dodávke bez okien do môjho hotela, kde som sa pod ich dohľadom osprchoval, zbalil si nakúpené etno do igelitky a vyplatil jednu noc za hotel, v ktorom som nakoniec ani nenocoval… a agenti SASS ma odviezli na krst mojej knihy.

Ten sa predsa len uskutočnil, nechceli predsa robiť zbytočný rozruch okolo môjho náhleho zmiznutia, keďže o mojej prítomnosti v Kapskom meste už vedelo veľa ľudí.

Krst knihy sa uskutočnil v modernom kníhkupectve na Strand street, pod nenápadným dohľadom pracovníkov juhoafrickej kontrarozviedky. Prišlo naň odhadom osemdesiat ľudí, nejakí novinári z kultúrnych rubrík miestnych novín a dokonca i postarší maďarský pár z Budapešti, ktorí je ubytovaný vo vedľajšom hoteli a v meste je na nejakom farmaceutickom kongrese.

Listujúc v anglickom preklade knihy mi nechceli uveriť, že sa osobne poznám s jedným z najprominentnejších Maďarov – otcom mojej osudovej Maďarky Dory, čo mi uverili, až keď som im v mobile ukázal spoločnú fotku z jeho minuloročnej narodeninovej oslavy, kde som stál vedľa neho a ich „milovaného“ premiéra.

***

Shaka Zulu sa nikdy nevzdáva!

A hádajte čo som mal na krste knihy oblečené… moju africkú etno košeľu i s náhrdelníkom a korálkami na zápästí. I so škrabancami na krku od agentky Iris…

Shaka Zulu predsa bojoval i so šelmami. On sa nikdy nevzdáva!

Gina si okrem tých škrabancov nič podozrivé nevšimla, ale na zbytočné otázky nemala čas, lebo zodpovedala za hladný priebeh celej slávnosti a bola tak v jednom kole. Letmo sme sa po krste rozlúčili, pochopiac, že ten aprílový víkend sa medzi nami viac nezopakuje a po záverečných gratuláciách a spoločnej fotke s fanúšíkmi (mám to rád…) ma moji traja tichí spoločníci odprevadili priamo na nočné lietadlo, smer Európa.

***

Je desať hodín večer. Agenti SASS ma sprevádzajú až k mojej odletovej bráne, aby mali stopercentnú istotu, že odletím. K nohám mi s úsmevom pokladajú moju stratenú cestovnú tašku z Panamy… takže sa nestratila, oni ju úmyselne zadržali, aby na mňa mohli prichystať pascu v hoteli. Chytré…

Nový, juhoafrický rozmer…

Čakajúc v pohodlných koženkových sedačkách na prílet môjho lietadla z Frankfurtu pozerám na vypísané nočné odlety na digitálnej tabuli a porovnávam ich so štartujúcimi lietadlami na vysvietenej odletovej dráhe. Inú zábavku nemám. Sedím oproti Iris a jej kolegovi. Nespúšťajú zo mňa zrak. Jej druhý kolega, ktorý ju v noci duchaprítomne zachránil pred veľkým disciplinárnym prúserom, sedí za mnou. Nemám to rád, keď mi niekto dýcha na krk, ale musím ho strpieť. Chápem to, je to ich práca. Ani jeden z nich tu iste nechcel tráviť dnešný večer.

Po dvoch hodinách konečne hlásia môj let. Lúčim sa so svojimi mlčanlivými spoločníkmi, ktorí mi nedobrovoľne skrátili pobyt v mojom obľúbenom meste. Prichádzajú so mnou až k odbavovacieho pultu, podávajúc letuške môj pas a palubný lístok, ktoré pre istotu mali dovtedy v bezpečí u seba. Otáčam sa, podávam si ruky s Mikom a Frankom. Podídem k Iris, ktorá mi neochotne podáva ruku.

***

Dlaňami ju namiesto toho chytám za tvár a priviniem si ju k ústam. Iris nevie v prvej chvíli, čo má robiť s rukami, ale po chvíli cítim, ako ma nežne objíma okolo krku. Vášnivo sa prehrabujem v jej rozpustených vlasoch, voňajúcich po citrusovom šampóne. Sme navzájom hlboko vo svojich ústnych dutinách. Cítim každý záhyb jej vlhkých úst, každý pohyb jej dlhého jazyka. Jej pery s medovým balzamom obopínajú tie moje, predstavujem si pritom jej vlhké stehná, ktorá som tak veľmi túžil na hotelovej izbe masírovať.

Francúzsky bozk dostal nový, juhoafrický rozmer…

***

Tak sme si to nakoniec dopovedali z úst do úst. A zvyšok možno niekedy nabudúce… Ak sem po tom všetkom ešte dostanem víza…

.

.

.

.

.

Foto: www.google.com/maps, ja