RescueRanger

Mám jedného kamaráta, ktorý si dlhé roky popri svojej civilnej práci privyrábal ako nočný taxikár. Vždy mi potom rozprával také príhody, nad ktorými som len krútil hlavou. O víťazovi obrovskej výhry v kasíne, ktorého viezol domov, prenasledovaný výpalníkmi, ktorí od krupiera dostali naňho typ, tak ho chceli olúpiť o tú megavýhru, či o viceprezidentke Telekomu, ktorej asistentka privolala taxík, aby ju odviezol na Ples v Opere, netušiac, že jej operátorka taxislužby poslala deda na hrdzavej Dácii s prídavnou nádržou na LPG a keď ho manažérka čakajúca vo večernej róbe zbadala prichádzať, s hanbou si radšej stopla práve okolo prechádzajúceho môjho kamaráta na priestrannom a nablýskanom Multivane. A vozí ju odvtedy už iba on.

„Realita bratislavských nocí“

Alebo o bratislavských celebritách, herečkách, politikoch, moralizujúcich pred televíznymi kamerami, ktorých často vozil z nočných klubov domov spitých, občas ich dokonca odtiahol až do kúpeľne či k posteli svojich prekvapených partnerov.

Po jednej akcii však s nočnými jazdami skončil. Tú aféru jedného francúzskeho diplomata s dvomi krásnymi dámami s ruským prízvukom a jeho zmiznutom kufríku s dokumentami, nechajúc ho trasúceho sa s penou pri ústach v delíriu na podlahe jeho taxíka, to sa síce podarilo pred médiami ututlať, ale poprask z toho bol v istých kruhoch poriadny, lebo keď o tom písal i dobre informovaný investigatívny portál Bellingcat, tak to musel byť veľký prúser. Následné výsluchy u slovenských tajných v nenápadnej budove na Vajnorskej i pozvánka na francúzske veľvyslanectvo na stretnutie s pánmi z francúzskej tajnej služby DGSI boli veľmi nepríjemným zakončením jeho nočného taxikárskeho života. Ale to je realita bratislavských nocí…

Cez deň je to bezpečné, ale oveľa nudnejšie. Lebo veľkomesto žije v noci.

***

Stalo sa to počas slovenského predsedníctva v Rade EU v roku 2016. Sedíme debatujúc v jeho aute v tieni stromov na rohu Dobrovičovej a Klemensovej pri budove ministerstva pôdohospodárstva. Pred ministerstvom je veľký frmol, stojí tu veľa vládnych limuzín, blokujúcich celú ulicu. Za vtedajšou pani ministerkou, pracovitou pani v okuliaroch z národniarskej strany prišla na návštevu delegácia z EÚ na čele s eurokomisárom pre pôdohospodárstvo.

Pán eurokomisár so svojou suitou práve odchádzal z budovy ministerstva. Všetci novopečení ministerskí funkcionári, ktorí prišli po nedávnych marcových voľbách na ministerstvo, poskakujú okolo delegácie EÚ so svojimi vyholenými hlavami, v slimkových oblekoch a drahých luxusných kožených topánkach. Všetci sa správajú ako typickí Slováci, ako keď za monarchie zavítal do Felvidéku na návštevu samotný cisár František. Už len krpce, halena nad pupok, opasok a valaška im chýbajú, alebo nejaký ten detský spevokol na schodoch, či aspoň odzemok by sa tiež patrilo zatancovať.

Ale to by sa tým ministerským funkcionárom iste roztrhli tie ich vypasované slimkové gate na zadku, ak by sa oň pokúsili. Ako show s tými gaťami by to ale nemuselo byť zlé, keď aj neskorší premiér Matovič mohol doniesť Angele Merkelovej na jej narodeniny na summit do Bruselu domáci slivkový koláč. Iste si na ňom pochutila… no iste, najstráženejšia Európanka bude zobkať suchý koláč s ktoviečím. Možno one time… next time. Ale nie dnes.

Časy sa menia, len tá slovenská mentalita ostáva žiaľbohu rovnaká…

***

„Pani Kamila má veľkú…“

Ale diplomatický protokol nepustí. Eurokomisár spolu s pani ministerkou idú na návštevu nejakej vzorovej biofarmy bývalého ministra pôdohospodárstva poniže Bratislavy, štedro financovanej z eurofondov. Početný sprievod nasadá do sprievodných vozidiel, jeden nablýskaný tmavomodrý bavorák za druhým opúšťa v kolóne Dobrovičovu ulicu, sprevádzaní policajným autom s majáčikom. Panstvo odchádza.

Keď už bolo posledné auto tesne za rohom, z budovy ministerstva vybehla mladá, štíhla, čiernovlasá slečna. Žiadna herka. Naopak, krásne žieňa so štíhlymi modelkovskými nohami, v slušivom modrom kostýme, s aktovkou plnou papierov a máva za kolónou. Pripomína mi slečnu s lajstrami v náručí z reklamy na jednu banku: „Pani Kamila má veľkú hŕbu papierov“.

Po desiatich metroch márneho behu v lakovaných čiernych lodičkách to vzdáva. Panicky niekam telefonuje, pobehuje hore dole pred budovou, vidieť, ako jej ministerskí kolegovia, nahnaní pred budovu robiť Bruselskej návšteve rozlúčkový špalier, pred ňou iba bezradne krčia ramenami. Dievča má zjavne problém…

***

„Za stovečku, slečna…“

Stojí pred budovou rezignovane ako také opustené chúďatko. Pozeráme cez cestu na ňu, ona na nás. V tom sa k nám rozbehne so zúfalým výrazom v tvári.

Zadýchaná pribehla až k nám.

– Pán taxikár, potrebujem sa rýchlo dostať na farmu do Dvorov nad Žitavou!!!… vraví zúfalo.

– Za stovečku, slečna… vraví jej môj kamarát nenútene.

Slečna nemá na výber. Sto kilometrov za sto euro. Ale cena je primeraná jej zúfalstvu a kamarátovej snahe predbehnúť ministerskú kolónu svojimi tajnými skratkami a byť na Becíkovej farme skôr, lebo keď protokolistke ujde vlastná delegácia, to je vždy problém.

I moju prítomnosť v aute musí slečna strpieť, lebo to ona nám skočila do zaujímavej debaty, ktorej je na teraz koniec.

***

Predbehli sme ich už za Bratislavou, lebo oni sa ešte zastavili pozrieť vodné dielo Gabčíkovo, zatiaľčo my sme si to švihali po ľavom brehu Dunaja priamo na Becíkovu farmu. Slečna Janka bola v telefonickom spojení so šoférom sprievodného vozidla, takže sme mali dokonalý prehľad, kde sa práve nachádza eurokomisár spolu s pani ministerkou. Mali sme pred nimi pohodlný náskok.

Slečna Janka sa konečne ukľudnila. I z autochladničky si vzala niečo ostrejšieho na uvoľnenie a tak sa nám konečne rozhovorila.

Ako inak, aj ona prišla na ministerstvo až po voľbách, bez skúseností, ale zato priamo z tlačového odboru ich národnej strany a to na príhovor samotného jej predsedu. A s odhodlaním a entuziazmom niečo tu dokázať.

Zatiaľ dokázala iba zmeškať diplomatickú kolónu…

***

Za Dunajskou Stredou nám už vyrozprávala o sebe skoro všetko – že má doma mačičku, vyhrala na strednej škole nejaké literárne a recitačné súťaže, vyštudovala masmediálnu komunikáciu v Trnave, skúšala to v modelingu, cez ktorý sa dostala až na tlačové oddelenie národniarov, priamo k šéfovi a odtiaľ po voľbách na jeho príhovor až k pani ministerke… taký bežný životný príbeh mladých, pekných, ambicióznych novinárok.

***

– A ten príbeh o paternosteri na vašom ministerstve poznáte?… vytušil som príležitosť na kaleráb.

– Ja sa v ňom bojím chodiť, to nie je klasický výťah s dverami, čo zastaví na poschodí. Musím doň vo vysokých opätkoch rýchlo naskočiť, hegloce a škrípe v ňom, musím si vypäto strážiť poschodie, aby som stihla včas vystúpiť, lebo čo keby som sa na vrchnom poschodí pozabudla … a v spätnom zrkadle som si v jej v očiach všimol nefalšované obavy.

– A vy to neviete, že keď na najvyššom poschodí nevystúpite, tak sa vrátite dole hlavou?… človek v strese je schopný uveriť hocičomu.

Chúďa, vyplašená Janka na mňa uprene pozerá, že mi snáď aj verí…

– Ja vás tým vrcholom prevediem, už som sa v tom vašom záhadnom ministerskom paternosteri viezol, pomôžem Vám pretočiť sa späť na nohy…, zíde sa Vám to, ak by ste sa raz náhodou pozabudla na vrchnom poschodí… vravím jej s kľudom záchranára.

***

Dvory nad Žitavou. Sme na mieste, delegácia dorazí za štvrť hodinku, pán exminister a zároveň majiteľ farmy už čaká vyštafírovaný, povedľa stojí povoz s poníkom, vzadu za bránkou prežúvajú kôpku sena tri ostrihané ovečky… ani Potemkin by sa nemusel hanbiť za takúto idylickú selanku.

Rozlúčili sme sa so slečnou Jankou, ktorá je už opäť plná optimizmu a sebadôvery. V spätnom zrkadle ju vidíme v rozhovore s pánom exministrom čakajúcich na delegáciu, ktorú míňame v protismere tesne pred obcou.

Stihli sme to. Koniec dobrý, všetko dobré. Pani ministerka si vôbec nevšimla, že jej protokolistka pricestovala na farmu skôr, než ona s eurokomisárom.

***

Pol dňa sa nič nedialo. A potom, o piatej podvečer mi zvoní telefón. Volá mi slečna Janka. Už sú nazad v Bratislave, po rozlúčkovej ceremónii s eurokomisárom na bratislavskom letisku sa spolu s pani ministerkou vrátili na ministerstvo. Aby som prišiel, už majú po tom hektickom cirkuse. Čas na drink…

***

Vyzdvihla si ma z vrátnice a šli sme schodiskom povedľa paternosteru do jej kancelárie na Odbore komunikácie. Na úrade bolo o tomto čase už iba zopár ľudí (toto nie je korporát, kde všetci otročia do neskorého večera), na chodbách bolo ticho a pusto.

Z príručného baru vybrala fľašu koňaku a pripili sme si na úspešnú akciu a tiež na jej záchranu.

„Nehovor mi mačička!“

Pripomenul som jej doobedňajší sľub, že ju budem sprevádzať jazdou ministerským paternosterom, ponad strojovňu, cez najvyššie poschodie, nad ktorým sa v strojovni kabínky otáčajú do opačného smeru a vrátime sa až dole na prízemie.

Janka si dala ešte jeden koňačik na guráž a vyrazili sme k výťahu.

Na dverách visel oznam, že od pondelka bude výťah na celý mesiac kvôli rekonštrukcii zatvorený. Tak-tak sme to stihli…

Počkali sme si na prvú kabínku a hups… naskočili sme dovnútra, chytiac sa oceľových madiel na boku. Kabínka škrípe, hegloce, stúpame medzi poschodiami, všímajúc si masívne, meter hrubé podlahy na medziposchodiach.

– Drž sa madla, mačička… hovorím jej.

– Nehovor mi mačička…! vyprskne na mňa Janka ako pravá mačka.

Stúpame na štvrté poschodie. Zrazu nad sebou vidíme čiesi nohy v sukni, ako čakajú na kabínku. Približujeme sa k nim.

– To je predsa … pani ministerka!… spoznal som ju v sekunde.

Stúpame na jej poschodie. Sme na jej úrovni. Na chvíľu si pozeráme do očí. Pani ministerka stuhne prekvapením.

– Commandeur…! vysloví šeptom, pozerajúc na mňa.

Rukou elegantne naznačím sňatie imaginárneho mušketierskeho klobúka a pokračujem v stúpaní na ďalšie poschodie. Slečna Janka nechápavo pozerá na túto našu krátku výmenu zdvorilostí. A to je pritom protokolistka, mala by poznať rytierske spôsoby. Aspoň z Dumasovho románu o štyroch mušketieroch…

***

Blíži sa najvyššie poschodie, slečna Janka je viditeľne nervózna. Kŕčovito ma chytá za moju svalnatú pažu. Od strachu ani nedýcha, netuší, čo sa bude diať vyššie, až sa dostaneme ponad strojovňu.

Toto bola posledná šanca vystúpiť. Stúpame do strojovne. Vnárame sa do šera, vidíme obrovské, trojmetrové, kolomažou natreté ozubené koleso, ako sa pomaly otáča, ťahajúc za sebou všetky tie kabínky, ktoré visia na lane pod nami ako klobásky v udiarni. Aj to tu tak podobne smrdí…

Stúpame ešte vyššie. Do čiernočiernej tmy. Hluk aj kymácanie zo strany na stranu zrazu ustalo.

Panika… snáď vrátnik nevypol paternoster, mysliac si, že v ňom už nikto nie je!!!

V tme vidíme pred sebou malú, modrú bodku. Načiahnem sa, je to tlačítko. Asi núdzové… stlačím to.

Škripot… a pred nami ako padací most na hrade padá do prachu tá čierna stena so svietiacim tlačítkom v strede.

***

Stojíme na… povrchu Mesiaca…!!!

Kúdol mesačného prachu pod plošinou sa usádza. Schádzame z nej dole na šedý povrch Mesiaca. Práši sa tu teda riadne. Odkopnem jeden kameň, letí až za horizont. Cítim sa tak zvláštne nadľahčovaný.

Vľavo od nás stojí odparkované vesmírne vozítko, ktoré tu pred päťdesiatimi rokmi nechali Američania po pristátí v rámci programu Apollo.

***

Obzriem sa. Zo zaprášeného povrchu Mesiaca sa vynára ďalšia kabínka paternostera.

A v nej stojí… pani ministerka.

Schádza zo šikmej rampy dole, lodičky sa jej zabárajú do mesačného prachu.

– Mala som si zobrať tie vysoké gumáky, keď už riadim agrorezort… šomre si, poskakujúc v slabej gravitácii ako kengura až k nám.

– Commandeur…! Nalepte na ten ich vesmírny tragač naše inventárne číslo. Zapíšeme ho do majetku ministerstva, keď ho tu tí Američania nechali napospas osudu… prikazuje mi pani ministerka.

– Ja poslúcham iba francúzskeho prezidenta, Madam… odpovedám hrdo.

– Ten tu teraz nie je…! a s prísnym výrazom v tvári mi podáva nálepky s inventárnym číslom.

Pristupujem k lunárnemu vozidlu a s nevôľou naň lepím nálepku s inventárnym číslom: MPSR-KM/1/VII/2016.

– To je taká sedlačina, pani ministerka, čo keď sa poňho raz vrátia…

– Pán predseda Danko im to vysvetlí… odvrkne pani ministerka.

Tá predstava…

***

– Ako to, že tu môžeme dýchať?… pýtam sa oboch dám.

– A prečo by sme nemohli, kto kedy dokázal, že na Mesiaci nie je kyslík… Všade je… oponuje mi pani ministerka. Naši stranícki odborníci dokázali iné geografické fakty o vesmírnych telesách…

Skutočne, to je argument, proti ktorému sa nedá oponovať. Už mlčím.

***

– Vraciame sa do návratového modulu, mládež, ešte mám dnes náročný program… zavelí pani ministerka. Že „návratový modul“… smeje sa na svojom vlastnom bonmote.

Natesnaní traja v starej rozheganej paternosterovej kabínke sa pomaly vnárame do tmy. Povrch Mesiaca ostáva tam kdesi vysoko nad nami.

Nejde mi do hlavy, ako sme sa tam mohli dostať obyčajným ministerským paternosterom. Pani ministerka vidí môj nedôverčivý pohľad.

– Čomu zasa nerozumiete, Commandeur? Ja v tom mám jasno. Veď na ceduľke dole na vrátnici je jasne napísané, že VÝŤAH NA MESIAC BUDE OD PONDELKA V REKONŠTRUKCII… či nie…? Tak buďte rád…

– Nepísal to Váš predseda Danko?… precedím medzi zubami.

***

Blížime sa k prízemiu.

– Vystupujeme, mačička… vravím slečne Janke.

– Nehovor mi mačička!… opäť spurne prská.

– Nehovorte jej mačička, ona je slečna protokolistka!… kára ma pani ministerka z druhej strany.

Vyskakujeme so slečnou Jankou na prízemí z kabíny, pomaly sa zanárajúcej do podzemia. Pani ministerka z nej však nestihla včas vyskočiť. Pozeráme na ňu, ako v kabíne klesá do pivnice ako kapitán na mostíku potápajúcej sa lode.

– Nebojte sa, v pivnici vás to pretočí a vyjdete na povrch… upokojujem ju.

– Čo je v pivnici?… pýta sa s obavami.

– Parížsky medzinárodný veľtrh poľnohospodárstva. Usmievajte sa, dostanete na ňom najvyššie vyznamenanie za zásluhy … a salutujem jej na cestu do podzemia.

***

Je hlboká noc, niekde uprostred sídliska v ružinovskom paneláku…

Cez záclony presvitá strieborný Mesiac. Tam hore, na jeho povrchu sme dnes stáli a kontrolovali inventár po Američanoch…

V Janinej izbe je šero ako v strojovni paternostera. Počujem, ako mi šepká do ucha tie známe slová:

– Nehovor mi mačička… iba tíško… u líčka.

***

Aké romantické je byť členom vesmírnej inventarizačnej komisie…

.

.

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps, https://plus.nasa.gov