Dánsky princ alebo Osamote s Tamarou de Lempickou

Sedím na kamenistej pláži poniže prístavu vo švédskom Helsingborgu, čakajúc na ranný trajekt do dánskeho Helsingøru. Tam, za Øresundským prielivom je Dánsko. Na horizonte vidím tróniť zámok Kronborg, zaliaty ranným slnkom. Do jeho priestorov zasadil William Shakespeare dej svojej najslávnejšej divadelnej hry Hamlet.

„Život je otázkou priorít“

Spomínam si na nádherné Bergmanove filmy, plné čarovného svetla predierajúceho sa cez opar jazier, kúpajúc sa v polnočnom slnku, komornej atmosféry intelektuálnych seáns, hlbokých existencialistických myšlienok, predávaných z otca na syna, pozorujúc polárnu žiaru v nekonečných píniovo-brezových lesoch, či ležiac s krásnou mladou učiteľkou, ktorá svojho žiaka nechce nechať zmaturovať, aby jej neodišiel do hlavného mesta, čím by ho navždy stratila, či temnej škandinávskej mytológie, odzrkadľujúcej dávnu históriu tohto severského kúta sveta.

O tom všetkom je Ingmar Bergman.

A všetky jeho krásne herečky, blonďavé divy, ktoré pred desiatkami rokov ohurovali celý filmový svet, tie sú už na druhom brehu rieky Styx, v lepšom prípade v domovoch dôchodcov, nepamätajúc si už ani na jedinú filmovú klapku z čias, kedy sa im klaňal celý filmový svet. A teraz si na ne spomenú leda tak filmoví kritici či študenti filmovej akadémie na svojich seminároch, rozoberajúc čiernobielu filmovú klasiku. Svetská sláva, poľná tráva.

A v lepšom prípade si tieto legendy filmového plátna medzi dvomi nakrúcaniami stihli s hereckým kolegom či režisérom zamiesiť na potomka, ktorý ich teraz z času na čas navštevuje, či v tom horšom prípade, ak uprednostnili svetskú slávu, teraz s dekou na kolenách osamelo pozerajú z balkóna na ulicu plnú života. Život je otázkou priorít. Každého raz dobehnú jeho životné rozhodnutia.

***

Pred pol ôsmou som sa nalodil na trajekt Aurora. Spomenul som si pri tomto ikonickom názve lode na svoje dávne časy, kedy sme sa – pri tej skutočnej Aurore fotili s primátorom Petrohradu Sobčakom a jeho tajomným poradcom pre všetko. Ale to už odvial čas.

Polhodinová plavba na trajekte ubiehala rýchlo, more bolo pokojné, obloha bez oblakov, tak som v rannom vánku ostal fajčiť cigaru na nekrytej hornej palube, dajúc sa do náhodnej reči s jedným rakúskym kunsthistorikom, doprevádzajúcim prevoz obrazov Tamary de Lempickej, najvýznamnejšej maliarky éry Art Deco, ktorej obrazy sa objavili i v seriály Hercule Poirot.

V kodanskom múzeu Øregaard pripravuje vernisáž jej obrazov. Bude to dánska kultúrna udalosť roka, dokonca za účasti kráľovskej rodiny. Verím tomu, lebo tie jej obrazy majú neskutočnú atmosféru a samozrejme i cenu.

Len tak z hecu som mu medzi rečou ukázal v mobile fotografiu z podzemného vinného sklípku v Mikulove, ako tam sedím s pánom doktorom a jeho rodinkou a za nami sa vyníma jeden originál Tamary de Lempickej, ktorý pán doktor vlastní. Ten obraz kúpil jeho dedo v Paríži kedysi v tridsiatich rokoch od Lempickej bývalého manžela.

Viedenského kunsthistorika pochytili mrákoty, keď tú našu mikulovskú fotku zbadal, lebo presne tento katalogizovaný obraz chýba do zbierky Lempickej neskorej parížskej éry a nemohol sa na jeho majiteľa nakontaktovať. A ten pritom býva necelých sto kilometrov od Viedne! Po tomto zistení na mňa pozeral ako na mecenáša všetkých mecenášov, Johna Rockefellera a priam na kolenách ma prosil o kontakt na mikulovského pána doktora.

Robil som trochu drahoty, ale za prísľub, že si celú Lempickej zbierku budem môcť dnes pred inštaláciou dôkladne poprezerať, som mu kontakt naňho dal. Ale pre dobré vzťahy som zavolal i pánovi doktorovi, aby čakal návštevu a pre prípad, žeby nejaká viedenská galéria, či kultúrny fond chceli jeho obraz odkúpiť, tak aby vedel, v akých sumách sa predávajú Lempickej obrazy, som mu poslal link na aukciu Aukčného domu Christie´s. Tých núl je tam v dolároch požehnane. A v českých korunách ešte viac… Za ten obraz si bude môcť kúpiť celý Mikulov…

***

Po zakotvení na druhej strane prielivu, v dánskom prístave Helsingør som sa na chvíľu zastavil na Hamletovskom zámku Kronborg. Na jeho prehliadku som nemal náladu, veď čo tam, artefakty sú tam rovnaké ako všade inde, ako magnet na turistov zaberá hlavne tá legenda o Hamletovi, v dnešnom newspeaku by sme tomu povedali hoax. Shakespeare si to totiž s fiktívnym dánskym princom celé nakomplet vymyslel. Na radosť dánskej štátnej kasy.

Ale na kávu som sa v zámockej kaviarni zastaviť musel, lebo už ma bralo a tú hnedú šlichtu z trajektového kávomatu som odmietol do seba naliať.

Pri spomienke na Shakespeara som si mimovoľne pripomenul, ako som kedysi veľmi dávno v Dunedine na novozélandskom Južnom ostrove, v reštaurácii vedľa divadla Regent po večernom predstavení stretol britské herečku Helen Mirren, ktorá s Royal Shakespeare Company križovala túto divokú krajinu počas ich slávneho divadelného turné. A o pár dní, keď sa im pri ľadovcovom jazere Pukaki pokazil zájazdový autobus, ma ich manažér zastavil na ceste a požiadal o odvoz ich najväčšej hviezdy do Pictonu na trajekt na Severný ostrov. Zajtra mali hrať predstavenie vo Wellingtone a zohnať rýchlo náhradný odvoz pre celú divadelnú spoločnosť i s rekvizitami uprostred malebnej, ale divokej a ľudoprázdnej scenérie bolo nadľudské úsilie.

Ale zo „zajtra“ boli nakoniec ďalšie tri dni, lebo ani v kapitalizme nefungujú služby tak perfektne, ako v predstavách naivných migrantov. A tak manažér divadla musel riadne prekopať zájazdový itinerár.

A keď sme sa potom o pár dní s Helen lúčili, využijúc tie dni čakania na zvyšok súboru na kempovanie na pláži Karekare, na divokom západnom pobreží ostrova, presne na tom mieste, kde sa točil slávny film Piano, tak mi pri lúčení darovala… Hamleta. I so súkromným venovaním na rozlúčku.

***

Ale dosť bolo Shakespeara.

V múzeu Øregaard som zažíval umeleckú nirvánu. Trinásť vybalených obrazov obrovskej hodnoty, dýchajúcich tou krásnou dobou… Aj keď som mal za chrbtom neustále prítomných dvoch strážcov a miestneho kurátora (ktoviečo mu kunsthistorik narozprával, že kto som…, aby mi dovolil medzi nimi sa prehrabovať), ktorý precízne dbal na to, aby som mal neustále na rukách biele bavlnené rukavice, ten zážitok z dotýkania sa týchto diel prekonal i rušivý pocit straty súkromia. Tak blízko som k Tamare de Lempickej ešte nebol. Ono, v reálnom živote pred sto rokmi by som sa k nej tiež bližšie nedostal, keďže ona veľmi nebola na mužov. Ale maľovať vedela čertovsky dobre…

***

V Kodani som si na cestu kúpil na trhu obrovský originálny dánsky syr Vesterhavsost, veľký ako mlynský kameň, ktorý mi rozvoniaval v aute tak silno, že som to dlho nevydržal a na každom diaľničnom parkovisku som si slintajúc musel z neho vždy odkrojiť poriadnu flákotu, že kým som sa podvečer dostal na nemecké hranice, ostala z neho iba vosková šupka.

***

Do večera chcem byť v Lübecku, kde mám dohodnuté súkromné stretnutie s pani viceprimátorkou a zajtra… smer Hamburg. Lebo odtiaľ odlietam za horizont, na jeden veľký tehlovočervený kameň uprostred ničoho. A pritom uprostred všetkého podstatného.

Lebo Shakespearov Hamlet to pochopil ako prvý, keď položil tú najzásadnejšiu otázku…

.

.

.

.

.

Foto: ja, www.google.sk/maps, https://en.wikipedia.org/wiki/Tamara_de_Lempicka, https://en.wikipedia.org/wiki/Prince_Hamlet

Tenistka a boľševický čarodejník

01.11.2024

V lete 2015 som cestoval lietadlom z Paríža s jednou slovenskou tenistkou. Žiadna veľká hviezda to ani vtedy nebola, vo svetovom rebríčku WTA sa motala až kdesi pod čiarou ponoru. Neustále cestovala po challengeroch ATP po celom svete, kde s väčším či menším úspechom vyhrávala nejaké tie kolá a zarábala prize money. Na vilu na Bahamách to nebolo, ale na slušný život [...]

Zázračný ovládač alebo Život na jeden klik

25.10.2024

Po polhodinovej prechádzke Štrasburgom, počas ktorej som si trochu vyvetral hlavu od spomienok na svoju neznámu nemeckú spolucestujúcu, od ktorej facky ma ešte stále štípalo líce, som dorazil do svojho obľúbeného hotela Jean Sebastien Bach pri parku Orangerie. Keď som tu bol naposledy ešte počas covidu na jar 2021, s kolegami sme celý jarný lockdown prehýrili nelegálnym [...]

Umenie ignorovať, alebo dve hodiny s Canom Yamanom

18.10.2024

Do Frankfurtu sme mali doletieť o desiatej doobeda. Zobudil som sa práve včas na vôňu teplých bagiet, ktoré stewardky práve roznášali spolu s kávou a čajom. Nie sú to zrovna raňajky šampiónov, o tých by skôr mohli rozprávať ony samé, ale niečo teplé ráno do žalúdka poteší nielen ich, ale i cestujúcich po dvanásťhodinovom lete. Počas letu z Kapského mesta, ktorý [...]

srbsko, novi sad

V súvislosti s tragédiou na železničnej stanici v Srbsku zadržali 11 osôb

21.11.2024 11:57

Zrútením prístrešku na železničnej stanici v Novom Sade, ku ktorému došlo 1. novembra, si vyžiadalo 15 životov.

Island Reykjanes Sundhnúksgígar erupcia láva

FOTO: Vulkanický systém na juhozápade Islandu sa opäť prebudil k životu

21.11.2024 11:00

V danej lokalite ide už o siedmu erupciu od decembra minulého roka.

sarmat

Kyjev: Rusko prvý raz zasiahlo Ukrajinu medzikontinentálnou balistickou raketou. Strela môže niesť aj jadrovú hlavicu

21.11.2024 10:39, aktualizované: 11:19

Rusko už na Ukrajinu páli Ukrajinu aj medzikontinentálnymi balistickými raketami

rescueranger

Moje príbehy spoza horizontu...

Štatistiky blogu

Počet článkov: 59
Celková čítanosť: 103055x
Priemerná čítanosť článkov: 1747x

Autor blogu

Kategórie