RescueRanger

Tesne pred tohtoročnými Vianocami som navštívil jednu svoju kamarátku, mladú, krásnu, aktívnu a úspešnú PR manažérku.

Spoznali sme sa čistou náhodou na fakultatívnom výlete k mayským pyramídam na Yucatánskom polostrove  v Mexiku, kde trávila svoju dovolenku, ktorú si dopriala za honorár za skvelo zvládnutú PR kampaň pre jednu globálnu korporáciu. Niežeby na dovolenkách oplieskala všetko, čo zarobí, to nie, Adriana je skromné, slušné mladé dievča, ktoré si váži zarobené peniaze, ale si ich aj vie a chce užiť, precestovať svet, lebo všetko ostatné počká… lebo život je predsa otázkou priorít. A tie sú v každom veku iné.

I keď, ja som sa po svete nacestoval dosýta, lebo som musel, bola to moja práca, všade tam, kde nás bolo treba, aby sme tam niekde za horizontom, v odľahlých končinách, tvrdo a nekompromisne zasiahli, či iba svojou prítomnosťou pripomenuli darebákom všetkého druhu, že koloniálny svet síce skončil, ale záujmy mocných tohto sveta ostali rovnaké. Takže tak… Ale to bolo dávno, teraz som v Karibiku už iba dovolenkoval. A tak sme sa tam čírou náhodou zoznámili a raz za čas sa na Slovensku stretneme.

***

V múzeu, kde zastal čas…

Adriana práve dokončuje novú marketingovú kampaň pre bratislavské Múzeum hodín. To je ten krásny úzky žltý meštiansky dom pod Bratislavským hradom s priečelím otočeným na Most SNP.

Trávi tu posledné dni roka 2023, lebo otvorenie novej expozície po Novom roku sa nezadržateľne blíži a je potrebné všetko nadizajnovať, nafotiť, pripraviť nový web, navrhnúť zaujímavé témy a vymyslieť príťažlivé slogany,  ktoré by prilákali nových návštevníkov. Je to veľmi ťažká úloha, lebo… čo nového sa deje v múzeu, kde doslova zastal čas? Staré hodiny v starej budove v bratislavskom Starom meste  nie sú zrovna ideálnym adeptom na omladzujúcu kúru, ale dievča dostalo zaujímavú zákazku, tak sa realizuje.

Tak sa celý december borí s touto úlohou ako Popoluška s preberaním hrachu.

***

Dohodli sme sa, že dnes, v sobotu pred Štedrým dňom sa večer stretneme v Múzeu hodín a potom, ako dokončí záverečné 3D skenovanie novej expozície, si skočíme na salsa party do tanečného klubu dakde na Trnávke. Lenže situácia sa vyvinula úplne inak…

Zamestnankyne múzea dostali na obed primátorské voľno, sú rady, že si môžu skočiť do Lidla na posledné predvianočné nákupy a s plnými igelitkami v rukách, vyťahaných ako orangutani sa dokymácať domov, kde budú ešte do noci kuchtiť a vypekať pri zapnutom rádiu.

Tak zasa nič…  

V noci z piatka na sobotu nasnežilo, celé mesto zrazu vyzeralo ako z rozprávky. Konečne budú Vianoce v Bratislave po dlhých rokoch také, aké majú byť, strechy a ulice budú zasypané snehom, celé mesto sa rozjasní, v noci nebude taká depresívna tma, ale biele rozprávkové šero. Všetci sme sa tešili z tohto malého zázraku.

Ale v sobotu ráno prišiel náhly odmäk a do toho padal nekonečný, studený dážď. Sneh nám doslova mizol pred očami. A s ním i úsmev na tvárach malých detí a ich rodičov, ktorí už-už vyťahovali sánky z pivníc.

Tak zasa nič…  

***

Ale mňa to od návštevy Adriany neodradilo, lebo veď neprší kyselina, iba obyčajné H2O.

O šiestej večer preto stojím v hustom daždi na rohu múzea. Prezvonil som ju, prišla mi dole odomknúť. Má povolenie od správcu i kľúče od priestorov, takže nie je časovo na nikoho viazaná.

V budove je príjemne vykúrené. V kuchynke na stole stojí čajník s práve zaliatym čajom. Medu som doňho nalial toľko, ako by ho mali zajtra zakázať.

Adriana práve nastavuje osvetlenie na 3D priestorové skenovanie novej expozície. Pozorujem, ako zatvára dvere do sály hlavnej expozície a cez laptop zapína rotačný skener pripevnený na stojane. Vyzerá ako veľká nákupná taška na kolieskach pre dôchodkyne. Zapne automatickú kalibráciu a potom už len po očku na laptope kontroluje, ako si kamera sama skladá snímané obrázky do priestorového modelu. Máme hodinu času, kým prístroj naskenuje a spracuje celú miestnosť. V prítmí vedľajšieho kumbálu popíjame v čalúnených kreslách mätový čaj s medom. Konečne máme čas porozprávať sa o tom, čo rok dal a čo vzal, o plánoch na budúci rok, o práci, dovolenkách a tak…

***

Adriana si zobrala so sebou i tanečné topánky, lebo ešte zamýšľala skočiť si na predvianočnú salsa párty, ale už na ňu rezignovala, lebo jej dnešné skenovanie trvá veľmi dlho a pri predstave, že celú aparatúru musí ešte naložiť do auta a odviezť domov, salsu nakoniec vzdala. Ešteže jej to nové Volvo nechal jej ex-priateľ ako darček z vďaky za spoločne prežité chvíle, lebo ťahať sa s drahou aparatúrou v noci v MHD v takomto nečase by bolo za trest.

A tak jej luxusné tanečné topánočky len tak smutne stoja na okennom parapete ako ďalší muzeálny exponát.

Trochu sme sa zarozprávali, laptop pípol, signalizujúc, že miestnosť je naskenovaná. Pol desiatej, no krása, ešte ju čaká druhé poschodie.

***

Večer s o generáciu mladšou dievčinkou

Takto som si nepredstavoval predvianočný večer, s o generáciu mladšou dievčinkou sám v múzeu, ale snáď ju teraz nenechám v tom samú a neodídem, čo by som to bol za hulváta.

Naskenuje čo potrebuje, pomôžem jej zbaliť aparatúru a naložiť ju do auta.

Popíjame v kreslách sladký čaj, z toľkého medu sme i najedení. V tejto malej miestnosti svieti iba stolná lampička s tlmeným vínovočerveným svetlom (nechápem, ako si niekto môže dať do stolnej lampy červenú žiarovku, asi je z vianočného stromčeka…), spravili sme si tak neplánované intímčo.

Skener vo vedľajšej sále na vrchnom poschodí naplno zarezáva, cez masívne dvere počujeme jeho tiché bzučanie, ako otáča svojou robotickou stereokamerou, v škáre pod dverami prebleskuje ostré led svetlo, olizujúce steny skenovaného priestoru.

***

V rohu nášho kumbálu stoja vysoké drevené stojace hodiny. Dva metre vysoká hodinová veža s preskleným čelom. Hneď som si spomenul, že tu sa kedysi dávno nakrúcali úvodné scény jednej hranej slovenskej rozprávky, ako počas školskej exkurzie do múzea prešla skupina školákov cez tieto hodiny do minulosti, kde sa stretli so Štúrovcami i samotným Svätoplukom.

Sem by sa nenasúkala ani hadia žena.

Adriana si tie naše časy nemôže pamätať, lebo vtedy ešte nebola ani v pláne. Ale ja som sa tým príbehom nadchol. Priam vyhecoval. Toto je unikátna šanca, zopakovať si tú rozprávkovú scénu.

Pristúpi som k nim, otvoril presklené čelo a strčil dnu nohu.

Veru nie, vkročiť do pendloviek sa dá iba v rozprávke, sem by sa nenasúkala ani hadia žena. Adriana sa na mne smeje. No nič, nezmestím sa. Ale splnil som si detský sen.

Súkam sa z pendloviek von. Ako vyťahujem nohu von, zavadil som nohavicou o spodnú hranu, strácam rovnováhu a padám na chrbát. Chytiac sa rámu hodín som ich nechtiac prevážil na seba.  Dvojmetrová zvoniaca veža sa za zvukov bim-bam-bom zvalila vedľa mňa, ledva som sa v poslednej chvíli stihol pretočiť nabok. Prásk, podlaha sa zatriasla, všetky tie mosadzné vnútornosti sa rozleteli po miestnosti, ozubené kolieska rotujú po parketách ako meteorický roj okolo zemegule. Reťaze so závažiami a kyvadlom mám omotané okolo nohy ako čierny otrok, plaviaci sa na otrokárskej lodi z Afriky kamsi na bavlníkovú plantáž v Tennessee.

***

No nazdar… poistná udalosť je slabé slovo. Prúser je ten správny výraz.

Adriana padá do mdlôb.  

To nevysvetlíš ani najchápajúcejšiemu pracovníkovi poisťovne.

– Tu si už neškrtnem… to si celý ty, samá zábava a nemyslíš na dôsledky, ako vtedy v Mexiku… vyčíta mi, pozerajúc zlostne na mňa.

Sedíme na zemi v prítmí stolnej lampičky, vedľa rozmláteného zbierkového predmetu. Vo vedľajšej miestnosti si robotický skener potichu veselo tancuje svoje elektrické boogie woogie. 

***

Lupič? Upratovačka?

Polnoc. V múzeu je absolútne ticho, iba na našom druhom poschodí sa svieti v skenovanej sále. Zrazu z prízemia začuť štrkotanie zväzku kľúčov a na recepcii sa rozsvietilo svetlo.

Počuť ťažké mužské kroky, približujúce na po schodoch na prvé poschodie, vrzgot parkiet, opäť kroky po schodoch až na naše druhé poschodie. S napätím sledujeme cez privreté dvere, kto sa to teraz v noci objavil v múzeu. Lupič? Upratovačka?

V skenovanej sále sa objaví… SBSkár. Stojí tam s udiveným pohľadom, zízajúc na rotujúci skener. Do vysielačky niečo nezrozumiteľne mrmle, z nej sa ozve hlas jeho šéfa, že to je v poriadku, že to je nahlásená aktivita. SBSkár odchádza. Našťastie nepokračuje cez miestnosť až k nám. To by sme nevysvetlili…

***

SBSskár schádza dole schodmi. Počujeme jeho ťažkopádne kroky. Pípnutie alarmu, zašramotanie kľúčov, naštartovanie auta. Je preč…

Sakra, on zapol alarm!!!

Celé prízemie je teraz pod kamerami a alarmom!!! So zdesením si uvedomujeme krutú realitu.

***

Vymýšľame v tichosti Plán B. Tie hodiny nedáme dokopy, pracovníčky múzea by to hneď zistili, až tak veľa exponátov tu nie je, ako niekde v Louvri, aby na to neprišli.

Adrianu však napadla spásna myšlienka. Dole z bočnej strany múzea je krčma u Dobrého pastiera a tam majú identické vežové hodiny. Bývalý vlastník kedysi jedny daroval múzeu a druhé ostali tam. Vymeníme ich!!!

***

Život nie je „možno“…

Do krčmy sa dá z múzea dostať cez spoločnú pivnicu. Ide sa na vec. Iba sa musíme vyhnúť recepcii, ktorá je pod kamerami a alarmom.

Musíme počkať do jednej hodiny ráno, to už v krčme nebude ani prevádzkar. Ešteže nie je Silvester, to by sme čakali do rána. A možno by sme medzi tými silvestrovskými opilcami mali ľahšiu prácu…

Lenže život nie je „možno“…

***

Jedna hodina ráno. Ideme na prieskum. Opatrne prechádzame schodiskom až do pivnice, odbočujeme doprava. Ťažké masívne dvere do skladu krčmy sú odomknuté, idú ale otvoriť veľmi ťažko, musíme sa silno do nich zaprieť. Podarilo sa. Sme v krčme. Zvonku dolieha dnu svetlo pouličnej lampy. Zreteľne vidíme vežové hodiny v rohu pri barovom pulte. Stoja tam ako dekorácia. Nečakáme ani chvíľu, berieme ich. Päťdesiat kilo zvládneme odniesť. Vraciame sa cez pivnicu ako s truhlou, musíme len dávať veľký pozor, aby sme ich neoškreli, lebo inak nemá celá akcia zmysel. Opatrne prejdeme okolo recepcie po schodoch až na druhé poschodie. Stresové hormóny v krvi z nás robia Herkulesov.

Dali sme to! Ešte musíme na oplátku odvliecť ten druhý, originálny krám dole do krčmy.

Za desať minút je to v suchu. Tú mosadznú kopu koliesok načančám do vnútra bedne, aby to aspoň nejak hodnoverne vyzeralo. Hlavne sa toho nedotýkať. Ako kedysi na základnej škole pri odovzdávaní učebníc na konci školského roka. Hlavne nech tú učebnicu súdružka učiteľka veľmi neotvára a neprehýba, lebo sa jej rozpadne v rukách. Tak nejak podobne som to vymyslel s tými hodinami. Načančané, na pôvodnom mieste za barom. A keď do nich po sviatkoch nejaký hosť drgne a oni sa rozpadnú, pchááá, to už nie je naša starosť.  

***

Opäť sme v múzeu. Centrujeme nový muzeálny prírastok do kúta. Postavili sme ho na milimeter presne tak, ako stál originál, podľa fotografie. I ten registratúrny štítok odlepený z originálu sme na ne nalepili.

Misia splnená.

***

Tak… Krásne sviatky...

Adriana znovu spúšťa skenovanie sály, lebo mať v zábere SBSkára s vysielačkou by nebolo to najkrajšie promo pre múzeum.

Ešte musíme vymyslieť, ako odtiaľto odídeme. Krčma dole je zamknutá, múzeum tiež, alarm sa automaticky vypína o šiestej ráno. Tak tu budeme musieť ostať do rána.

Z chladničky v kuchynke som priniesol načatú fľašu šampanského s pohármi. Asi zamestnankyne pred odchodom na sviatky trochu oslavovali. Po sviatkoch si iste na otvorenú fľašu nikto z nich ani nespomenie.

Túto akciu predsa musíme osláviť.

V prítmí červenej lampičky si pripíjame načatým šampusom. Je to podľa chuti nejaký lacný samoser zo supermarketu, ale pre nás je to sladká odmena za túto našu tajnú nočnú operáciu. 

Tak… Krásne sviatky...

***

Vonku stále prší, po snehu už nie je ani chýru. Do miestnosti presvitá melancholické svetlo pouličnej lampy. Sediac v čalúnených kreslách pozorujeme svet tam vonku. Sem-tam po ulici prejde nejaký nočný taxík, ale inak je kľud. Mesto spí.

Pripadáme si ako Jean-Louis Trintignant a Fanny Ardantová v slávnej Truffautovej krimi komédii Konečne nedeľa, tam sa odohrávala presne takáto nočná scéna.

Ale to bol len film, ibaže toto je skutočnosť, z ktorej len tak ľahko neodídeme ako z kina po predstavení.

***

Počasie vhodné iba na dve veci…

Do šiestej ráno ostávajú ešte dlhé štyri hodiny. Červené svetlo stolnej lampičky  je príjemne náladové, cez mobil preto púšťam z youtubu na dokreslenie atmosféry pomalú, podmazovú jazzovú hudbu. Saxofón hrá clivé skladby, vonku prší…  počasie vhodné iba na dve veci…

Z okenného parapetu prinášam Adrianine tanečné topánky, nech si ich obuje, zatancujeme si niečo pomalšie. Mám chuť na niečo príjemné.

Nechceš sa radšej…

Sediac v kresle obúvam Adriane jej tanečné topánky. Má krásne, dlhé, štíhle nohy. Nazúvam jej topánky cez jej jemné priehlavky, veľmi pomaly, chcúc si zapamätať túto chvíľu. Pripadám si pritom ako princ z rozprávky o Popoluške. Zapínam jej remienok na topánkach, robí jej to dobre. Usmieva sa na mňa cez svoje husté tmavé kadere.

– Nechceš sa radšej bozkávať?… spýta sa ma s jemne naklonenou hlavou, držiac ma okolo mojich širokých ramien a s pohľadom, ktorý znamená len jedno…

– Ja ťa nechcem zviesť… hovorím jej.

– Ale chceš… šepká mi vášnivo tesne pri mojich ústach.  

– Vážne nie… šepkám na centimeter od jej malinových pier, hladiac ju po zátylku… ty nie si dievča na hranie, ty si zaslúžiš vážny vzťah, muža, ktorý ťa bude bezvýhradne milovať, s ktorým prežiješ celý život, s ktorým… to už som nestihol dopovedať…

***

Robotický skener vo vedľajšej miestnosti tancuje svoje elektrické boogie woogie…

A my, v našom vyhriatom intímnom kumbále tancujeme v pomalom rytme nočného smooth jazzu. Držím ju v náručí, užívajúc si jej jemné prstíky v mojej dlani. Adriana je vysoká a štíhla ako prútik, jemne sa tak spolu vlníme, kopírujúc pohyby svojich tiel, súzniac v pomalom jazzovom rytme, splývajúc spolu vo vínovočervenom svetle stolnej lampy.  

Vážne sme iba tancovali. Čestné pionierske…

***

Konečne nedeľa…

Je osem hodín ráno, Štedrý deň. Priniesol som z kuchynky voňavú sladkú bielu kávu s medom. Po týchto improvizovaných raňajkách a po noci strávenej v múzeu sme pozorne, s kľudom prekontrolovali každý centimeter štvorcový, či niekde nie je zapadnuté nejaké ozubené koliesko z hodín, poupratovali po sebe a bez zhonu naložili skener do Adrianinho Volva.

Až do Nového roka sem istotne nikto nepovolaný nezablúdi, mohli sme byť úplne pokojní.

Veď sme aj boli. Zvládli sme to na jednotku. Všetko.

Konečne nedeľa…

.

.

.

.

.

Foto: ja, https://www.google.sk/maps, www.muzeumbratislava.sk