RescueRanger

Ten môj príbeh z Ríma z novembra 2016 som vám nedorozprával celý. To nebolo iba o mojom škandalóznom vystúpení na vernisáži v rímskom múzeu a afterparty s letuškou Pauline. Ja som do Ríma prišiel kvôli úplne inej akcii, ktorej vrchol sa konal až nasledujúci deň, v sobotu.

Bol som hlavným dídžejom sobotňajšieho večera Rímskeho Salsa Festivalu, vrcholného tanečného festivalu roka. Namixovať správny výber kubánskej, kolumbijskej, newyorskej, miamskej, portorickej salsy na večerné exhibičné kolá a následnú veľkolepú salsa party festivalu, na ktorom sa predstavia najväčšie svetové tanečné esá salsy, to je veľká zodpovednosť a kumšt.

Pustiť hocičo vie každý dilino…

Muzikalita, estetika, tancovateľnosť, hravosť rytmov, dynamika, vnímanie nuáns a schopnosť vedieť adekvátne reagovať a prispôsobiť zloženie playlistu okamžitej nálade publika, to robí z dídžeja majstra svojho remesla.

Lebo pustiť do reproduktorov hocičo v štýle: tancujte si… dokáže každý okresný dilino. Ale ak chcete, aby salseros mali z tanečného večera nezabudnuteľný zážitok, o to sa musíte postarať vy ako dídžej. To za vás nikto nespraví.

Po tej divokej piatkovej noci s letuškami som sa od nich doobeda vrátil na svoj hotel. Práve včas, lebo dnes v sobotu o šiestej večer začína hlavný festivalový gala večer, na ktorom dídžejujem.

Už od včera až do zajtrajšieho nedeľného večera sa konajú tanečné workshopy a classes s pozvanými svetovými maestros. V piatok večer sa dokonca konala uvítacia salsa párty so živou portorickou kapelou. Dnes je môj večer a v nedeľu festival končí poslednými tanečnými workshopmi a večernou rozlúčkovou salsa party.

***

Zbalil som si hudobný laptop (na kvalitný dídžejing musíte mať výkonný stroj a tiež profesionálny softvérový program) a po ľahkom obede som sa vybral na juhovýchodnú perifériu Ríma, hneď povedľa menšieho rímskeho letiska Ciampino, kde sa v miestnom obrovskom zábavnom areáli Palacavicchi koná Rímsky Salsa Festival už niekoľko rokov po sebe. Veľká športová hala prispôsobená na tanečné akcie, obrovské parkovisko, to všetko blízko letiska, viacero cenovo dostupných hotelov a penziónov v okolí tejto kľudnej rímskej štvrte Morena (toto nie je centrum Ríma, to by bolo všetko násobne drahšie), na predĺžený víkendový chill-out je to priam ideálne miesto. Salseros do Ríma nechodia za pamiatkami, ale za tancom.

Vstúpil som do obrovskej športovej haly. Zvuková a svetelná technika už bola naostro odskúšaná včera večer počas úvodnej salsa party za účasti vyše sedemsto salseros z celého sveta.

Zapojil som svoj laptop, pustil som testovacie skladby so širokou škálou zvukov a chodiac po sále pozorne skúmam jej akustiku, ozvenu, hluché miesta a rušivé zvuky z okolia, aby som mohol vybalancovať výšky a basy a dosiahnuť ten najlepší zvuk v celej sále.

Všetko funguje, mám ešte dve hodiny do začiatku gala večera, idem sa preto socializovať so mojimi známymi a s organizátormi festivalu.

Pozorujem tanečný ruch na workshopoch, ktoré sa tu paralelne konajú vo viacerých sálach, ako to všetci účastníci vážne berú, zahĺbení do precvičovaných figúr a kombinácií. Počul som tu viac ako dvadsať rôznych jazykov, dokonca i slovenčinu, takú tú bratislavskú néé.

***

Rutina a povinnosť zabíja chuť

Pozorujem učiteľov, maestros, čo majú v nohách odtancované tisíce kilometrov. Toto by ma nebavilo, učiť salsu. Keď sa raz zo zábavy stane práca a povinnosť, vytratí sa tá bezstarostná pohoda. Nie, toto nemusím. I keď dídžeing je tiež vážna vec, musíte sledovať trendy, lebo nedá sa chodiť po festivaloch stále s rovnakým playlistom ako nejaký kolotočiar, stali by ste sa rýchlo opozeraným, obohraným, nezaujímavým.

Taneční nomádi

Tanečníci salsy putujú po svetových festivaloch ako nomádi, hľadajúc stále nové podnety. A vy ako dídžej tiež nemôžete skĺznuť do rutiny, lebo tá zabíja chuť. A keď päťkrát za rok stretnete na festivaloch tie isté tanečnice salsy, nažhavené na to, čo im dnes večer zahráte nového (pamätajú si všetko…) a vy by ste im predviedli stále rovnaký performance, tak by po čase o vaše vystúpenie stratili záujem, lebo rutinu zažívajú aj doma v posteli. Vývoj treba udržiavať na každom fronte, ako vo vzťahu, tak aj v hudbe a tanci.

***

Najväčším umením je tváriť sa prirodzene.

Tri večerné hromadné choreografie talianskych, kubánskych a kanadských salserov, ktoré som na nimi zvolené skladby hudobne zabezpečoval, boli unikátne, ba priam zábavné. Taliansky konferencier večera Rocco, vizážou pripomínajúci Fantozziho, do toho celého tak prirodzene zapadol, akoby bol súčasťou ich choreografií. To sú skrátka tí umelci, lebo najväčším umením je robiť show a tváriť sa pritom prirodzene.

Ale Kanaďania boli zvláštni, predstavte si, že tri páry boli odniekiaľ z malej odľahlej dediny Bangor v provincii Saskatchewan, čo je koniec sveta niekde až na severozápade Veľkých amerických plání, päťsto kilometrov na každú stranu od civilizácie, uprostred ničoho, a oni tam tancujú salsu. A ešte k tomu sú to pôvodom potomkovia Slovákov, ktorí sa tam na začiatku minulého storočia vysťahovali za prácou. A dreli tam na poliach do úmoru, do čoho im prišla veľká hospodárska kríza, Veľká prachová búrka, ale oni, zvyknutí na ťažký život na slovenských lazoch, zaťali zuby a tie kruté roky vydržali a teraz majú plne automatizované farmy s robotickými kombajnami navigovanými cez GPS. To je im teraz už hej… Ich pra-pra potomkovia si tie kruté časy pamätajú iba z večerných rozprávaní svojich starých rodičov. A tak majú čas i na salsu. Tak sme sa aspoň zoznámili.

***

A pomedzi tieto zaujímavé choreografické vystúpenia som davu púšťal skladby zo svojho posledného playlistu. Až do štvrtej ráno. Žiadny štýl salsy neostal ukrátený.

Zajtra dídžejuje moja portorická kamoška DJ Gubaiji. Taká exotka, sesternica herca Benicia del Tora. Pôvodne bola mužom, ale nejak nebola vo svojom tele šťastná, tak sa nechala preoperovať a už je z nej šťastne Ona. Ako v tej staršej reklame na slovenské kožené bundy Oži v koži.

Teraz vyzerá úplne ako Jaye Davidson – to je ten krásny herec z úžasných filmov Hra na plač, či Hviezdná brána, s veľmi podobným osudom.

***

Upír so zlomeným špicákom

Pozerám zo svojho vyvýšeného mixpultu na javisku, že niekto dole na parkete exhibuje, neudržiac vlastné hormóny na uzde. Mladý tanečný pár sa strepal na zem, pokúšajúc sa napodobniť akrobatickú figúru, ktorú videl na dnešnej kubánskej show. Toto sa na party nerobí. Stokrát nacvičovaná figúra profesionálmi sa nedá spraviť na prvú dobrú na salsa party medzi stovkami ostatných tanečníkov. Tak sa obaja z výšky strepali na zem, dievča si drží lebeňu buchnutú o dlážku, jej dezorientovaný tanečný partner sa trápne usmieva, až sa mu červenajú jeho veľké ušiská a konečne jej po chvíli pomáha odísť s hanbou z parketu.

– buahahahaa… osvetlovač na kraji pódia sa na tom sedlácky smeje.

A ešte si „tanečník“ odlomil kus zuba, dilino jeden, normálne tam ostal jeho zlomený špicák na parkete. Ten si dnes do bielej kuracinky nezakusne.

***

Chalanko svoj zub na parkete nakoniec našiel, zajtra mu ho šikovný zubár na pohotovosti zubným cementom prilepí. A jeho dievčinka pokračovalo v tanci až do rána, ale už nie s ním, ale s ramenatým Kubáncom. O upíra s červenými ušami a zlomeným zubom už nemala záujem.

Takže všetko nakoniec dobre dopadlo. A možno neskôr i doľahlo.

***

Keď hrám, netancujem…

Celý večer sa okolo mňa dole pod mixpultom točili chicas, salserky všetkých vekových a výkonnostných kategórií, zvodnými úsmevmi ma vyzývajúc, aby som si s nimi skočil zatancovať dole na parket. Čaro „uniformy“… tá teória sociálnych rolí funguje v každom prostredí. Čo snáď dídžej vie nejak lepšie tancovať salsu než ktokoľvek iní, či dokonca než nejaký Kubánec, čo ju tancuje od kolísky?

Keď hrám, tak netancujem, ja nepustím do éteru z mixpultu len tak niečo navoľno, aby som sa išiel zabávať dole na parket s feromónmi opantanými salserkami. Ani autobusár nepustí volant kvôli blonďavej študentke a nejde si s ňou za jazdy podebatovať na zadné sedadlo.

Na to, aby som nejakej tanečnici privolil ísť si s ňou na pár minút zatancovať dole na parket, to musí byť fakt poriadna šupa. Taká, čo sa už na prvý pohľad svojim tanečným umením či osobným čarom vyníma z masy.

Že salsaparty nie je autobus? Ale je, veziem samé nohaté playgirls, opantané hudbou a tancom. A keby sa niečo pokazilo a prerušila sa hudba, eufória a čaro okamihu by sa v okamihu vyparilo, ostalo by ticho, šomranie a slaný pot na dekolte a možno i ruka tanečníka vsunutá slečne na nejakom nepatričnom mieste…

Riadiť treba všetko, autobusy, párty, i vlastné hormóny. Lebo inak bývajú potom tie rána často veľmi rozpačité…

***

Posledné kolo, potlesk (mám to rád), vzájomné lúčenie sa spotených tanečníkov, zberajúcich sa konečne vyspať sa (nedalo sa nevšimnúť, ako sa to tu večer vo veľkom párovalo a potom nad ránom, či ešte počas párty spolu často odchádzalo kamsi na hotel).

Polovica účastníkov odchádza domov už v nedeľu doobeda, polovica ale ostáva na večernú after party, ale to už nie je moja starosť. Ja som si odohral svoje.

Môj hotel v centre Ríma je pár sto metrov od konečnej zastávky autobusovej linky, nemusím preto čakať s desiatkami ostatných tanečníkov, kým po nich z mesta prídu ranné taxíky.

Lúčim sa s náhodnými známymi, kamarátmi z organizačného tímu, objímam sa so spotenými dlhonohými tanečnicami, ktorým som dnes dal košom, cítiac na ich spotených dekoltoch a lícach tie ich vyplavené feromóny.

***

Ide mi autobus, zbalený s laptopom v taške na ramene si u vodiča kupujem lístok a usádzam sa do stredu. So mnou do autobusu dobiehajú štyri tanečnice, lapajúc po dychu. Už prezlečené, vo voľných nohaviciach, kabátoch (je november), v platformových teniskách a so športovou taškou s tanečnými vecami vyzerajú tak uťapnuto, úplne inak, než ešte pred pol hodinou, keď sa na parkete vlnili vo frivolných šatičkách a krásnych lodičkách na vysokých opätkoch, ktoré keď si na parkete obuli, nadvihli sa im prdelky, zvýraznili krásne tvarované lýtka, vyprsili hrudníky a šibnutím prútika sa z nich stali nádherné a žiadané ženy. A keď ich po párty opäť vyzuli, ich postavy tak nejak zovšedneli a s nimi upadla aj ich atraktivita.

***

Štyri spotené, feromónmi presiaknuté šedé myšky. Nejaká predstava? …

***

Po včerajšej divokej vernisáži s letuškami Air France nestojím o ranné prebúdzanie sa niekde v neznámom hoteli obložený ako sendvič s kuracou šunkou.

Aj keď inštinkt je divoké zviera…

Ale dnes som ešte stále dobre nažraným tigrom, takže idem spať. Už na sedadle som začal driemať.

***

Šedé myšky sedeli vo štvorke oproti mne cez uličku. Pokukovali po mne, ale ja som na ne nemal náladu. O to viac som sa tváril, že idem do klimbu.

Rómeo a Júlia so psom

Autobus ešte zachádza k letisku, kde má pred hlavným vchodom obrátku a po Via Appia Nuova, čo je taký mestský obchvat, ide priamo do centra mesta k hlavnej vlakovej stanici Termini. Na zastávke na letisku nastúpilo zopár ranných cestujúcich, zjavne prilietajúcich zo vzdialených destinácií, lebo každý príčetný cestujúci by si predsa zvolil denné prílety. Medzi nimi bol mladý, zaľúbený párik Aziatov so psom v prepravnom boxe. Toto nechápem… brať so sebou na medové týždne do Ríma takého… Gora.

Hej, vlastne áno, veď tento biely špic tohto mladého páriku vyzerá ako Goro z japonského seriálu Goro – biely pes, na ktorom sme fičali ako decká pred pár desaťročiami. Hneď som sa prebudil.

Prisadli si ku mne, keďže som v štvorke sedel sám, užívajúc si možnosť vyložiť si nohy na sedadlo oproti. A tento môj malý komfort bol zrazu preč. Zapratali ho veľkým kufrom, sebou samými a zamrežovaným boxom so psom, položeným oproti mne na sedadle. Ten pes bol iste celý šťastný z nočného cestovania, ešteže psi netrpia pásmovou chorobou, oni si totiž dajú šlofíka, kedy sa im zachce.

Vyťahujú mapu Talianska, zo stanice Termini idú vlakom do Verony, na medový týždeň. Rómeo a Júlia so psom… To som zvedavý, kto toho Gora po vášnivej noci bude chodiť ráno venčiť, keď sa mu za brieždenia bude chcieť ísť von kadiť. Ale nechcem byť škodoradostný, len tá predstava…

Myslím, že po pár dňoch ho na večer priviažu vonku o stĺp. A on zo zúfalstva prehryzie obojok a utečie do lesa. Pesa z lesa. Chudák. A oni ho potom budú zúfalo hľadať po celom meste a lepiť na stĺpy jeho fotečku. Ale čo, nech si tento po romantike túžiaci párik otestuje svoj zväzok i záväzok.

***

Kocúr v čižmách

Dorazili sme na predmestie Ríma, na zastávke pristupuje vysoký chlap v dlhom čiernom kabáte a čiernych špicatých čižmách, taký ťažko charizmatický zarastený švihák v lenonkách, vyzerajúci ako Jean Reno (ale ten sa iste netúla rannou sockou po Ríme). Stojí pri označovači lístkov, opiera sa oň lakťom, s rukami vo vreckách kabáta. Navoňaný Kocúr v čižmách stojaci nad spotenými šedými myškami. Chemická vojna hormónov práve začala. Šedé feromónové myšky na tom chlapovi môžu oči nechať. Keby sa ku každej z nich nahol a zahrabol im prstami do ich spotených a zlepených vlasov, ani jedna z nich by pred jeho rukou neuhla.

Tak vidíte, aké sú ženské priority prelietavé. Celý večer a trištvrte cesty autobusom som bol objektom ich záujmu ja, ale keď pristúpi nejaký sebavedomý miestny mačo, tak na mňa šmahom ruky zabudnú.

Bradatý spasiteľ vyprahnutých duší

Železo sa má kuť zahorúca… A aj som na ich očiach videl, ako by rady rozkúrili svoje kováčske pece, dúchali do pahreby ako besný pesa z lesa, liali tekuté železo do svojich krásnych foriem, kuli ten rozžhavený oceľový ingot, aby z neho nakoniec ukuli kľúč od svojich osamelých sŕdc, ktorý by oddane podarovali tomuto charizmatickému bradatému kováčovi, ktorému by sa bez odporu nechali prikoval k jeho vysokej manželskej posteli a novej kuchynskej linke.

***

O dve zastávky ďalej vystúpil tento bradatý spasiteľ vyprahnutých ženských duší z autobusu, zlomiac tak štyrom šedým myškám ich osamelé srdcia.

Ďalšia zastávka je už vlaková stanica Termini. Konečná. Zamilovaný japonský párik sa slušne so všetkými rozlúčil a chvatne s veľkým ružovým kolieskovým kufrom a Gorom v klietke vycupitali k vlakovej pokladni. Smutné a ospalé šedé myšky vystúpili so mnou, letmo mi mávnuc na rozlúčku. Čaká ich doobedná dospávačka v penzióne a potom ešte posledný divoký salsový večer plný vyplavených endorfínov šťastia. A možno tam stretnú i nejakého kúzelníka s čarovnou paličkou.

A v pondelok doobeda šup na vlak, či na lietadlo domov, do svojich prázdnych bytov a vzorne zastlaných postelí, naplánovať si na celý budúci rok ďalšie divoké tanečné akcie. Lebo tancovať sa chce stále…

.

.

.

.

.

foto: ja, www.google.sk/maps, facebook.com/RomaSalsaFestival