Upršané utorkové májové bruselské ráno roku 2013. Teplota za túto daždivú noc spadla na dvanásť stupňov. Ešte večer sme s Charlottou sedeli na záhradnej terase pri sladkom višňovom pive iba v tričkách, snažiac sa vyriešiť nevyriešiteľné. Ale ako sa stmievalo, prichádzali od pobrežia zlovestné mraky a nápory vetra. Ako predzvesť niečoho…
Nevyspatý stojím na rušnej bruselskej križovatke Louise, čakajúc na električku na Gare Central, odkiaľ mi ide vlak na letisko. Už to nemá zmysel, takto pokračovať, obdeň si nachádzať vyhádzané veci v kontajneri, časti uniformy visiace pod balkónom na konároch v záhrade vnútrobloku a báglo vyložené pred dverami, aby som na ďalší deň opäť čelil srdcervúcemu odprosovaniu.
Stojím na upršanej križovatke, čakajúc na zelenú na prechode, aby som sa dostal na električkovú zastávku v strede tohto rušného námestia. Peši sa mi v takomto počasí nechce šliapať vyše kilometra na stanicu, hoci by som si krásne vyvetral hlavu, ale zmokol by som nakomplet a vo vlaku a lietadle klímujú ako blázni, nepotrebujem tam zbytočne prechladnúť.
Predieram sa pomedzi ľudí čakajúcich na svoj spoj, s ruksakom, kolieskovým kufrom a našimi spoločnými veľkoformátovými fotkami, zrolovanými v puzdre kľučkujem pomedzi les pestrofarebných dáždnikov, hľadám si nejaké miesto, kde môžem počkať na električku. Pod presklenými prístreškami zastávky sa tlačia ľudia, každý sa tu pred dažďom prvoplánovo schováva, akoby nepršala iba obyčajná voda, ale priam kyselina sírová.
Brusel nie je romantické mesto…
***
Prechádzam na protiľahlú stranu nástupišťa, keď pri mne nejaký mladý chalan so slúchadlami v ušiach po francúzsky na celú ulicu vyspevuje nejakú clivú pesničku. Je chabo oblečený, premoknutý, v plátenných mokasínach, porozopínaný, rozgajdaný, Akoby niekde preflámoval celú noc.
Nahlas si v hustom daždi pospevuje tú pesničku, pohybujúc sa po celom námestíčku s oboma protiľahlými zastávkami. Kolíše sa, ako keby v noci prebral, ale je mu všetko jedno, No veď večer ho začne triasť zimnica… ale teraz to nerieši, teraz rieši svoju imaginárnu lásku, o ktorej spieva. Je to docela romantický pohľad, pripomína mi to tie romantické filmové scénky so zamilovanými gitaristami pod oknami svojich frajeriek.
Ibaže Brusel nie je romantické mesto, je to hektické, technokratické centrum moci, večerné vyprázdnené centrum s výškovými kancelárskymi budovami, preplnené arabské predmestia, centrum mesta plné sterilných a večne uponáhľaných euroúradníkov, skvelých arabských a gréckych reštaurácií, barov a pivární s fantastickými belgickými pivami, obchodíkov s čokoládou, hrboľatých chodníkov v starých štvrtiach Bruselu, monumentálnych pamiatok na krvavú koloniálnu históriu z čias Leopolda II, mesto plné multi-kulti atmosféry, pripomínajúce rozbalenú dvojposchodovú pralinkovú bonboniéru s desiatimi rôznymi druhmi čokolády. Ťažko si vybrať…
***
Počujem ten jeho čistý spev, ktorý sa rozlieha po celom námestí, preťahujúc sa o pozornosť s ruchmi veľkomesta.
Formidable, formidable.
Tu étais formidable, j’étais fort minable.
Nous étions formidables…
Úžasná, úžasná.
Bola si úžasná, to ja som bol patetický.
Boli sme úžasní…
***
Mosty spálené, skrine prázdne…
Spomínam na včerajší posledný večer s Charlottou a je mi smutno. Ale nedalo sa už inak. Nechcel som už takto pokračovať. Trištvrte roka divokého, nestabilného vzťahu, kedy to jeden týždeň vyzeralo ako z televíznej reklamy s vysmiatym párikom, listujúcim si na pohovke v nejakom katalógu, aby z toho o pár dní bola francúzska dráma. Stačilo… mosty spálené, skrine prázdne.
Stále nevedela, čo vlastne chce. Jej bohatý otec by jej mohol kľudne kúpiť i polovicu Bruselu, keby chcela, ale ona sa stále nevedela nájsť. Ani vo vzťahu, ani v živote. Raz dieťa áno, potom zase nie, počkajme, potom vôbec… A žime tu v Bruseli, potom, že zase v Paríži, či inom frankofónnom meste… a potom zasa, že ostáva doma… Takto sa nedá fungovať večne. Vyčerpávalo ma to. Ničilo nás to oboch.
***
Úžasná, úžasná.
Bola si úžasná, to ja som bol patetický.
Boli sme úžasní…
Ten jeho spev sa mi vrýva do srdca. Chalan to preciťuje osobne, asi to tiež včera zažil a nerozchodil… Zahlbujem sa do textu piesne, ktorý spieva. Akoby mi hovoril z duše. Myslím na Charlottu, ako stojí pri okne tu obďaleč vo svojom veľkom byte, ktorý jej kúpil otec, aby ju konečne zastabilizoval, a možno plače. Dážď mi steká po vyholenej hlave až za krk. Tiež som sa nemusel tak vystrihať…
Stojím na otvorenom daždi, ktorého kvapky sa mi miešajú so slzami, aspoň tak maskujem svoje citové rozpoloženie.
***
K spievajúcemu chlapovi prichádzajú policajti, ale spoznávajú ho, familiárne ho oslovujú Stromae a kamarátsky sa s ním rozprávajú. Asi je to pre nich známa firma…, nechávajú ho na pokoji a odchádzajú.
Chalan pokračuje v speve, jeho slová sa mi zarezávajú do srdca. Dospieval, odchádza kamsi preč.
***
Nemal som to takto s Charlottou skončiť…, premýšľam tam stojac na otvorenom daždi. Asi som potreboval práve takýto zážitok, aby som pochopil isté veci.
Vraciam sa k Charlotte. Otvára mi zhora, lebo svoje kľúče som jej hodil do schránky.
Stojím v predsieni mokrý, tečie zo mňa. Jej to nevadí, objíma ma. Končíme v horúcej sprche. Celé poobedie potom trávime v objatí na pohovke, s červeným vínom a čokoládovými pralinkami, ktoré som si na pamiatku kúpil na cestu. Udobrujeme sa. Tak sme to opäť dali dohromady… Opäť na pol roka…
***
Autenticky silný zážitok…
A potom, po čase náhodou uvidím na youtube video toho v daždi spievajúceho chalana a spoznám sa na ňom, ako sa mu mihnem pred kamerou. Nebol tam sám, to pouličné video tam tajne nakrúcal jeho štáb do videoklipu.
Ale pre mňa i všetkých naokolo to bol autenticky silný zážitok, ktorý ma na čas opäť pripútal k Charlotte.
***
Prešli tri roky, vraciam sa ranným letom do Bruselu. Charlotta na mňa po tých rokoch túžobne čaká v príletovej hale na letisku.
Pripravujeme sa na pristátie. Kapitán lietadla nám zrazu oznamuje, že musíme pristáť v Charleroi, lebo bruselské letisko náhle neprijíma žiadne lety. O pár minút sa v lietadle začína šíriť vrava, cestujúci dostávajú smsky od príbuzných. Teroristický útok v Bruseli… Je vyhlásený výnimočný stav. Na bruselskom letisku a v metre vybuchli bomby. Hlásia desiatky mŕtvych.
***
Charlotta sa už domov nikdy nevrátila. Už sme nestihli spojiť svoje budúce dni dohromady.
Už som ťa nestihol zachrániť… Prepáč mi…
***
Formidable, formidable.
Tu étais formidable, j’étais fort minable.
Nous étions formidables…
Úžasná, úžasná.
Bola si úžasná, to ja som bol patetický.
Boli sme úžasní…
R.I.P. Charlotte
.
.
.
Foto: www.maps.google.com, youtube.com, ja
Celá debata | RSS tejto debaty