RescueRanger

Som po škole. Aká hanba, na strednej byť po škole. Na hodinu slovenčiny som si zabudol napísať slohovú prácu, tak si ju teraz po vyučovaní musím dorábať. Normálne mi tá úloha vyfučala z hlavy, ale výhovorky nemalo zmysel skúšať, lebo naša slovenčinárka je chytrá a prísna žena.

Tridsaťročná bruneta s dvomi malými deťmi, ktorá má všetkých 5P – je priama, prísna, perspektívna, pekná, pokroková.

Je polovica osemdesiatich rokov, éra tuzexových bonov, naučenej autocenzúry, straníckych a zväzáckych zjazdov, dovoleniek v Bulharsku či pri Baltickom mori, tajného počúvania Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy, zakázaných pesničiek Hutku, Nohavicu, Kryla, či (pre tých šťastnejších, bývajúcich v dosahu rakúskeho televízneho signálu) čas každodenného večerného sledovania Toma a Jerryho, hovoriaceho auta Kitta a prvého Star Treku na rakúskej televízii ORF s uhrančivo prekrásnou hlásateľkou Liliane Roth-Rothenhorst.

Mimochodom, túto školu kedysi navštevoval aj môj kamarát, spisovateľ, scenárista a tanečník argentínskeho tanga Joshua Heriban. A o rok neskôr, bolo to počas tradičného jarmoku, spojeného s oslavami 750. výročia udelenia mestských kráľovských výsad, sa v zrekonštruovaných priestoroch blízkej Mestskej veže slávnostne otvárala nájdená časová schránka, kam ju pred sto rokmi uložili majstri tesári i s dobovými predmetmi a fotografiami zo starých čias. A po tejto malej slávnosti, konanej za účasti krajských straníckych papalášov sa konala taká chlebíčková oslava, počas ktorej si Joshua potreboval niekam odložiť festovne zašroubovanú fľašu práve kúpeného sladkého Orešanského burčiaku, aby mal voľné ruky na chlebíčky. Tak ju odložil do tej otvorenej časovej schránky. A vo víre debaty si nevšimol, že ju privolaní majstri opäť hermeticky uzavreli a za potlesku prítomných vložili do múru a zamurovali na mieste, kde ju počas rekonštrukcie pred mesiacom objavili. I s Jozefovým Orešanským burčiakom.

Ešteže bola tá časová kapsula okovaná. Tú nočnú explóziu natlakovanej fľaše burčiaku iste nebolo počuť. A keď raz naši potomkovia opäť po sto rokoch otvoria tú časovú schránku s poctivo naukladanými predmetmi z minulosti, zagebrenými zvyškami burčiaku, neviem, čo si pomyslia, že v akej dobe sme to žili… Ale to len na okraj.

Svet budúcnosti

Je piatok poobede. Všetci okrem mňa sú už zo školy doma. V škole je ticho, prerušované iba pravidelným zvonením na chodbách. Sedím v prázdnej triede nad tenkým zeleným linajkovým zošitom. Súdružka učiteľka zatiaľ za katedrou opravuje slohové práce ostatných žiakov, aby si nemusela brať prácu domov na úkor starostlivosti o svoje dve maloleté dcéry a o vyše desať rokov staršieho manžela, večne zahrabaného na odborárskych poradách, lebo v tom sa ako odborársky funkcionár ROH našiel. Celá ich rodina z toho však slušne benefituje, lebo odborárske dovolenky sú za facku a za pár chechtákov tak každý rok pochodia polovicu sveta, od Kuby až po Vietnam.

Svet budúcnosti – tak znie téma slohovej práce, na ktorú som sa vykašlal. Ako mi ostatní spolužiaci cez prestávku prezradili, oni písali samé kydy – o letoch na iné galaxie už v roku 2000, o svetovom mieri bez jadrových zbraní, o víťazstve utláčaných černochov v Amerike – také vymývačky mozgov, čo sme neustále počúvali na občianskej náuke.

Chcete vidieť svet budúcnosti?…

O tom snáď nebudem písať, keď sa už nemôžem hrať s kamarátmi vonku. Ja to súdružke učiteľke ukážem… Písať viem na prvú dobrú, vždy som vedel, ja ani nepotrebujem cvičebný zošit. Idem na vec zostra, ako neskôr v dospelosti na veľa iného. Chcete vidieť svet budúcnosti? Budete ho mať, súdružka…

Píšem zanietene ako český žandár. Učiteľka ma po očku sleduje, škrtajúc červeným perom v slohových zošitoch svojich obetí. Sloh mám hotový za pol hodinu, vstanem, podídem k jej učiteľskému stolu a podávam jej zavretý zošit. Sadám si do prvej lavice, aby som to nemal ďaleko, keď sa mi bude chcieť vysmiať za tie moje bludy.

Dokončí kontrolu práce nejakej nešťastnice, spoza stola vidím červené more opráv a vezme do ruky môj zošit. Dvakrát cvakne červenou prepiskou, chystajúc na na škrty v mojom veldiele.

Začíta sa do textu… a ani náznak pohybu červenej prepisky.

Píšem o mikrovlnkách, dovolenkách na Západe, diaľkových ovládačoch od televízorov, o ženách, čo si holia podpazušie, nohy i rozkroky, o všade dostupnej antikoncepcii, o západných autách pred každým panelákom, o obrovských supermarketoch napchatých tovarom, o štúdiu na zahraničných školách pre jej deti… a to všetko sa stane skutočnosťou za necelých desať rokov…

***

Dočíta moju slohovú prácu, nespraviac mi v zošite ani jeden červený škrt. S vyjaveným údivom pozrie na mňa. Je totálne paf, ako keby nazrela do bankového účtu Karla Gotta.

– A nestihol som nič napísať o móde, ale to vám môžem ukázať na vašom tele… (koľká odvaha sopliaka) pokynúc jej, aby sa postavila, nech si tú širokú a po členky dlhú, hnedú károvanú sukňu vytiahne až vysoko hore nad pupík a zvrchu ju prekryje bielou bavlnenou blúzkou. Zrazu má tú sukňu moderne, tesne nad kolená. Vlasy ostrihané na hríb, s ktorým vyzerá ako Mireille Mathieu či Marie Rottrová, si gumičkou na moje odporúčanie tiež stiahla do copíku.

– Prepáčte mi tú priamosť, súdružka učiteľka, ale ak by ste si vyzliekla tie asexuálne svetlozelené silonky, vyzerala by ste ako modelka z časopisu Burda.

Sťahuje si ich bez slova a pokladá ich na moju školskú lavicu. Teraz sa už z tej dogabanej socialistickej učiteľky stáva normálne krásna žena. Jej muž by mohol začať žiarliť. Ak by sa o ňu ešte zaujímal…

Obzerá sa v zrkadle, pripevnenom vedľa triedneho umývadla. Páči sa sama sebe. Ako málo jej stačilo k zvýšeniu sebavedomia. Je krásna. Vždy pre mňa bola, napriek tým otrasným socialistickým šatom, ale v tomto upravenom outfite, ktorý príde do módy za desať rokov, je priam nádherná.

***

Keby tak tušila, že za takmer pätnásť rokov si túto pančuchovú vyzliekaciu scénu obaja spolu zopakujeme v hotelovej izbe v jednom nemenovanom hoteli vo Vysokých Tatrách…

***

Sedím v prvej lavici a pozorujem ju. S neskonalou spokojnosťou pristupuje ku mne a prehrabáva sa mi vo vlasoch. Robí mi to dobre. Zatváram oči.

Začína ma šticovať, neviem, čo tým sleduje…

– Auuu, vykríknem a pozriem sa s nepochopením na ňu, vidiac jej na nohách opäť tie silonky v zelenej balónovej farbe.

– Prečo ste si opäť obliekla tie ohavné zelené silonky? Naholo ste tak krásna… pýtam sa jej vyčítavo.

***

Učiteľka stuhne prekvapením, len vypúli oči, neschopná slova. Trieda plná študentov okolo mňa zhíkne hrôzou.

– Sakra, ja som spal na vyučovacej hodine!!! Ona ma tým šticovaním zobudila…

***

Musel som za trest ostať dve hodiny po škole, zatiaľ čo ona bude opravovať slohové úlohy, ja mám pod jej dozorom napísať úvahu o svete budúcnosti.

Tak čím začnem… asi tými jej svetlozelenými silonkami.

.

.

.

.

Foto: ja