Dovolenku v kanadskom Quebecu v septembri roku 2022 som si predstavoval úplne inak. A začalo sa to pritom tak príjemne. Tu na východe Kanady, dve hodiny jazdy od Montrealu, v tejto frankofónnej oblasti všetko pôsobí tak nejak pohodovejšie, európskejšie, cítite sa ako niekde vo Francúzsku. Kultúrou, jedlom, jazykom, správaním ľudí, francúzskymi nápismi na uliciach, architektúrou, pomalším plynutím života.
Ešte pred pol rokom, vo februári tu bola bojová zóna, tu sa konali mohutné protesty kamionistov proti tvrdým lockdownovým opatreniam vlády premiéra Justina Trudeaua, ohrozujúcich ich živobytie. Nejako je mi to povedomé… ibaže hrdí Kanaďania sa nedali zastrašiť vyhrážkami tak, ako Slováci a tieto protesty bujneli o to viac, čím viac ich vláda zastrašovala. Až prišlo leto a s ním i koniec covidu. Ale pachuť z pokazeného imidžu chrumkavého liberála Trudeaua v očiach Kanaďanov už natrvalo ostala. Vyfarbil sa… Ale potom prišlo teplé leto a po ňom príjemný september, kto by už riešil minulosť…
***
V majestátnom päťhviezdičkovom quebeckom hoteli Château Frontenac nad Riekou svätého Vavrinca sa práve konalo Svetové fórum udržateľnej energetiky. Kongresová turistika je aj tu, v bohatej Kanade mimoriadne lukratívnou príležitosťou naplniť hotelové kapacity mimo sezóny, ktoré inak zívajú prázdnotou.
Ja som s touto akciou nemal nič spoločné, iba som sa práve vtedy nachádzal v Quebecu. Ani som v tomto luxusnom hotely nebol ubytovaný, v starom historickom centre Quebecu je veľa útulných penziónov a hotelíkov za prijateľnejšie ceny, než 5 hviezdičkový Château Frontenac, až po strop vybukovaný pre účastníkov kongresu.
***
Tento hotel mi však neskutočne pripomína starý český film noir Fantom Morriswillu s Waldemarom Matuškom. Mal som kedysi za socíku veľké šťastie, keď ten film v československej televízii v septembri 1986 dávali, lebo o pár dní po jeho odvysielaní v správach hlásili, že Matuška emigroval do Ameriky. A odvtedy, až do pádu režimu bol na obrazovkách zakázaný. Aj to mi niečo pripomína… Mal som skrátka pri pohľade na tento monumentálny hotel také déja vu.
***
Networking treba utužovať.
Nebránilo mi to ale zájsť si so svojimi tromi kanadskými priateľmi do jeho krásneho historického baru na večerný spoločenský drink.
V hoteli sa odohrávalo také ľudské mravenisko. Hmýrilo sa to tu samými ovisačkovanými kongresovými hosťami, z 90% mužmi. Energetika je predsa hlavne mužská doména. Odhadom tu bolo takých päťsto účastníkov z celého sveta a to som si iba zbežne preletel hárky so zapísanými účastníkmi panelových diskusií, ktoré boli vyvesené dole na recepcii. Celý deň sa presúvali medzi konferenčnými miestnosťami, v ktorých sa odohrávali jednotlivé panelové diskusie. Ale večer sa energetici veru vedeli odviazať, každý večer sa pre nich organizovali zábavné večery s programom. Veď i ten networking treba nejak utužovať. Zrovna v deň našej návštevy bol v hlavnej spoločenskej sále koncert miestnej quebeckej speváčky Isabelle.
Takí fotríci
Zopár desiatok hostí hopsalo na parkete v tanečných kreáciách, pripomínajúcich vo vetre sa kymácajúce elektrické drôty. A hopsali takmer samí chlapi, tých pár žien na parkete bolo preto obletovaných ako strapec cukrovej vaty sršňami mandarínskymi. Veď tí chlapi tak aj poväčšine vyzerali, všetko samí vypapkaní manažéri, sem-tam nejaký postarší feši v najlepšom veku, spomaľujúci svoju fyzickú degradáciu mučením sa v posilňovni, ale inak to boli samí takíto fotríci.
Ale tých pár prítomných žien, to bola iná liga. Udržiavané, nastajlované slečny 30+, podľa visačiek na šatách všetko asistentky generálnych riaditeľov či šéfky marketingových oddelení firiem.
Imidž predáva a to nielen produkty energetiky, ale i vlastné kariérne postupy. Stačí len zatlačiť na tie správne miesta a rozopnúť tie správne gombíky…
***
My sme tieto ich tanečky pozorovali s nezáujmom z útulného, presklenou stenou oddeleného baru, do ktorého iba zriedka niekto z hlavnej sály vkročil, objednať si nejaký drink, ktorý v hlavnej sále nepodávajú.
***
Speváčka s miestnym výtlakom
Večer sa nám príjemne rozbiehal, v hlavnej sále si živá kapela práve dala polhodinovú pauzičku, do reproduktorov pustili nejaké pomalé ukľudňujúce playbackové songy, dešifroval som z toho Barbru Streisand. Sála sa ukľudnila, hostia si šli nabrať jedlo k švédskym stolom, rozmiestneným po okrajoch sály.
Do nášho baru vošla speváčka, ktorá práve dospievala svoj polhodinový výstup. Nepoznal som ju, taká štíhlejšia bruneta po štyridsiatke. Prišla v sprievode vysokej tmavovlásky vo svetlomodrom kostýmčeku s visačkou a vysokých lodičkách. Opreli sa o bar hneď za našim stolom. Na oboch bolo vidno, že si sem do kľudného baru prišli oddýchnuť. Moji traja kanadský priatelia ma upozornili, že táto speváčka je tu v Kanade docela známa, síce to nie je žiadna Céline Dion, ale nejaký miestny výtlak má.
Moji kamaráti slušne pokynuli na obe dámy, či by si od barového pultu neprisadli k nám. Pozreli na seba a s drinkami si prisadli k nášmu stolu. Pôsobili sme slušným, bezpečným dojmom. Kamaráti decentne pochvaľovali Isabellin spevácky výkon. Mňa jej spev neoslovil, ani jej meno mi nič nehovorilo, skôr ma šokovalo, že jej spoločníčka bola Slovenka. To som zistil z jej visačky, žiadna veľká investigatíva to z mojej strany nebola.
Za postup do vyššej ligy sa platí tvrdou menou.
Lenka, manažérka útvaru externej komunikácie ZSE, je tu so skupinou vrcholových manažérov. Je z nich ale na prášky, lebo namiesto zamýšľaného relaxu im musí neustále plniť nejaké želania. Nuž čo, za postup do vyššej ligy sa platí tvrdou menou. Ale nie, žiadne osobné služby im neposkytuje, aspoň to na nej nevidno, ako na niektorých iných prítomných dámach.
Lenka im na každý predchádzajúci večer musela vybaviť lístky na hokejové zápasy. Ottawa, Montreal, Toronto, všetko slávne hokejové kluby NHL v okruhu pár sto kilometrov, tak im musela zakúpiť lístky na zápas i s letenkami. Z firemného reprefondu samozrejme, vrcholoví manažéri totiž nikdy nič neplatia zo svojho. Zabudnite.
Dnes sa našťastie nikde naokolo hokej nehrá a tak manažéri plesajú na parkete na spoločnej galavečeri. Ale už zajtra ich čaká večerný zápas v Chicagu. Ťažký život manažérov…
***
Opera nie je zábava…
Keby aspoň išli voľakam za kultúrou – do divadla, na koncert klasickej hudby, ale nieee, to len na Slovensku strúhajú pózy a chodia na divadelné premiéry a Plesy v Opere (najlepšie, ak je tam čírou náhodou aj minister hospodárstva, aby mohli zároveň prejednať i nejaký ten biznis). Opera nie je zábava – ale hokej, to je panečku hra…
Nakúpia si vo fanshope na štadióne klubové bundy a šály a zapadnú medzi masy bežných ľudí, ktorí im aj na americké pomery môžu závidieť ich slovenské manažérske platy. Ale v rovnakých mikinách sú si nachvíľu všetci rovní. Ešteže si nestrihajú svoje hlavy tak typicky slovensky dohola, lebo podľa tohto spoznáte Slováka i vo Viedni na sto metrov. Že vlasy na hlave sú prejavom nejakej tej estetiky, pochopili už i Balkánci.
***
Takže sú si nachvíľu všetci rovní. Ako v slovenskom supermarkete. Často si stojac v rade pri pokladni krátim čas typovaním ľudí podľa ich outfitu, odhadujem, do akého auta tí ľudia potom na parkovisku s plným nákupným vozíkom nasadnú. A poviem vám, že podľa šiat sa to veru nedá rozpoznať. Už i bezdomovci majú na sebe častokrát značkové šaty z charity a potom sa pachtia kamsi do kríkov a naopak, tí najviac dogabaní týpkovia, vo vyprdených teplákoch a gýčových kerkách na krku otvárajú kufre na svojich nablýskaných Range Roveroch či Mercedesoch.
A šedé myšky v akciových značkových kostýmoch z outletu z Parndorfu, s logami luxusných značiek roztiahnutých na celé tričko či kabelku, so spisovnou slovenčinou a slušným vystupovaním, tí sa súkajú do nudných a sterilných Škodoviek či Hyundaiov.
A niekde úplne pomimo na okraji záujmu o módu je total no name, ale taký ten absolútne bez visačiek, log, symbolov, nášiviek, dokonca s ustrihnutými pracími symbolmi a údajmi o výrobcoch. Takéto oblečenie nosia temní profesionáli, nenápadne prechádzajúci davom s fotografiou svojho cieľa vo vrecku. Takí nezanechávajú stopy ani na parkovisku.
***
Lenka je zo svojich manažérov na prášky, ale nejak to ešte tých pár dní vydrží ťahať ako koník Fedorko. No veď, dostať od firmy ako odmenu týždennú služobku all inclusive v Kanade… kedy sa jej to nabudúce pošťastí?… Je to vždy lepšie než dovolenkovať na zatuchnutej firemnej chate niekde pri Malom Dunaji so svojim nabudeným, o tri roky mladším boyfriendom.
No neber to…
Môj kanadský kamarát François, fotograf, ktorý sa predvčerom vrátil z fotenia slávneho dreveného mosta Roseman Bridge vo Wintersete, kde sa kedysi točil slávny film s Clintom Eastwoodom a Meryl Streepovou Madisonské mosty, tak ten mi pošepol, že speváčka Isabelle je ženou francúzskeho ministra spravodlivosti a vlastne žije v Paríži. Ale dostala za dnešné vystúpenie rozprávkovo zaplatené, ako keby spievala pre nejakého dubajského šejka, no tak neber to… Tomu sa vraví podpora miestnej quebeckej kultúrnej komunity. Lebo títo civilizovaní frankofónni ľudia držia spolu kdekoľvek na svete (nie ako Slováci, ktorí sa napriek tomu, že ich je málo, sa medzi sebou stále iba žerú). Peniaze musia ostať pekne medzi svojimi.
Tak preto jej všetci nadbiehajú, pani ministrovej, nie žeby mala nejaký excelentný hlas… Čo keby som po nej poslal do Paríža svojej éterickej kamarátke Jacqueline zopár fľašiek sladkého kanadského javorového sirupu? Srandujem…
***
Tu v hotelovom bare sme dnes len ľudia z vonku, nie sú tu žiadni účastníci kongresu. Tí pijú, jedia a zabávajú sa vo vedľajšej spoločenskej sále a ich all inclusive zábava je platená z vysokého kongresového poplatku, ktorý za nich zaplatili štedrí sponzori či ich vlastné firmy.
Takže je tu kľud. Ostrov pokoja, ako vo filme Stratené v preklade s Billom Murrayom a Scarlett Johansson, ktorí sa každý večer po práci stretávali v prítmí tokijského hotelového baru na najvyššom poschodí hotela, za nevtieravej jazzovej hudby miestneho klaviristu.
Zo sály nám do baru preniká podmanivý soul zo Streisandovej albumu Guilty Pleasures. Dobrý výber na relaxačný podmaz k bohatej večeri.
***
Voníš mi…
Lenka krásne voní. Nevtieravo, jemne, ale nezameniteľne. Má na sebe drahý parfum. Cítim v ňom orgován a škoricu. Nebadane sa nahýbam cez rameno k jej krku, ako Al Pacino vo filme Vôňa ženy, snažiac sa nasať túto neopakovateľnú vôňu.
***
Nedávno som počas svojho pobytu na Slovensku na jednej latinoparty tancoval s krásnou, štíhlučkou, nesmelou tmavovláskou. Krásna bola i sama o sebe, ale hlavne, ona tak neskutočne príťažlivo voňala, majúc na sebe presne takýto parfum. Ja som sa tej jej vône nevedel nabažiť, až som si to dievča pri tanci primkýnal k sebe bližšie, než by sa spoločensky patrilo. A nechala sa… Normálne ma tou vôňou opantala. Veď napokon, čuch je najsilnejší zmysel, výrazné vnemy si zapamätáme na celý život.
Správny parfum robí divy.
Vidíte, potvory, špricnú si mošus a opantajú každého. Ale platí to i naopak, verte starému praktikovi.
Správny parfum robí divy. Našpliechať na seba pitralon dokáže každý sedlák. Kvalitný, nevtieravý parfum, overený mnohými socializačnými pokusmi je však jediná správna voľba. Ale nesmiete si ho na seba naliať za vedro, lebo v tom prípade dosiahnete efekt plynovej komory, vo víre tanca sa začnete zohrievať, potiť a to všetko sa z vás začne vyparovať ako gáfor a budete okolo seba šíriť taký puch, že i partygirl tesne po covide, s paralyzovanými čuchovými bunkami z vás okamžite odpadne a nebude to zrovna z dôvodu vašej príťažlivosti.
To si už radšej nalejte na hlavu poldeci octu, aspoň nebudete mať lupiny a môžete sa vyhovárať, že ste iba slano spotený, lebo ste práve pomohli nejakej rodinke vyhrabať sa autom zo záveja. Budete pre slečnu aspoň za hrdinu. A možno vás i oblíže ako srnka kamennú soľ pri krmelci…
A rovnako to platí i o sviežom dychu. Paradoxne, cítiť ústnu vodu z úst, to ženy neznášajú. Žuvačka pri tanci je zasa sedlačina, dobrá akurát tak na diskotéku, ale rozhodne nie na Ples v Opere. Ale istou výhrou sú aromatické klinčeky, ktoré si len tak nepozorovane cuckáte. A keď ten klinčekový odér nebadane dýchnete na partnerku počas blízkeho rozhovoru, hmmm, tak to robí divy…
***
Ale späť do hotelového baru… Nahnem sa k Lenke:
– Voníš mi… hovorím jej.
– Som zadaná… odpovedá mi a tajomne pokrúti hlavou.
***
François navrhol, aby sme sa išli zabaviť dole do historického centra, do reštaurácie Pape Georges, kde dnes vystupuje miestny iluzionista, nejaký Ryan Hayashi. Do centra sa dá zviesť ozubnicovou lanovkou priamo z hotelovej promenády. Tu v hoteli žiadna zmysluplná zábava nebude. Lenku to zaujalo, rovnako ako Isabelle, ale tá si povzdychla, že má ešte jedno polhodinové spevácke kolo, ale ak počkáme, šla by s nami.
– Nevadí, počkáme, ponúkli sme sa. A tak sa dámy vrátili do sály, Isabelle na pódium, Lenka k manažérom ZSE, zapísať si ďalšie ich skvelé želania, ktoré bude musieť zajtra vybaviť a my sme počúvali Françoisa, ako nám rozprával zážitky z fotenia toho dreveného mosta. Hmmm, fakt vzrúšo...
Ale pol hodina našťastie prešla rýchlo a dámy boli späť, nachystané spolu s nami vyraziť na vystúpenie iluzionistu.
Prišli sme k hornej stanici lanovky, ale… posledná nám ušla pred nosom, dnes už viac nepremáva. Nevadí, zídeme to po schodoch povedľa stanice. Dámy v lodičkách to síce budú mať ťažšie, ale tých sto metrov iste zvládnu. Otvárame im džentlmensky dvere do podchodu, pred nami sa zjavil dlhý, ponurý tunel. Ale vždy lepšie, než obchádzať celý hotelový komplex štyristo metrov dlhou, hrboľatou cestou, plnou vystupujúcej žulovej dlažby.
Tak, a sme v pérdeli…
Cesta príkro dole nám v slabo osvetlenom tuneli ubieha rýchlo pod nohami. Po desiatich minútach nám ale začína pripadať divné, že stále nie sme na jeho konci. Veď sme už museli prejsť aspoň kilometer, už by sme podľa správnosti museli byť niekde pod Riekou svätého Vavrinca. Naša vrava utícha, už nesrandujeme. Bujará nálada z nás už dávno opadla. S napätím pozeráme do tmavej bodky vpredu, túžobne očakávajúc nejaké dvere s nápisom SORTIE/EXIT.
Aha, tam už je vidieť východ, odľahlo mi. Prichádzame k ťažkým kovovým dverám. Chytím sa masívneho madla, aby som dámam džentlmensky otvoril dvere von… oni sú zamknuté! Trasiem nimi, nič. Zamknuté…
Tak, a sme v pérdeli… napadla ma hláška z komédie Tajomný hrad v Karpatoch.
Stojíme na konci tunela, do ktorého sme bez rozmyslu vliezli ako opití tínedžeri do taxíka. Čaká nás minimálne štvrťhodinová cesta nazad do prudkého kopca.
Lenka sa otáča ako prvá, naštvano na mňa pozerá. V očiach vidím tú jej výčitku:
– Ty si ma chcel v bare zbaliť?… Keď nepoznáš ani len cestu cez tunel?… Nabudúce si zober mapu!
– Načo mi je mapa?… hovorím jej.
– Ja som nič také nepovedala… hovorí mi prekvapená Lenka. Telepatia? Pozeráme vyjavene na sebe, tušiac, že sa tu deje niečo divné.
***
Odrazu pozdvihne svoj zrak ponad mňa a preľaknuto zvrieskne… za nami sa odniekiaľ z tmy zjavil bradatý, asi päťdesiatročný Aziat so zachmúreným pohľadom.
Naťahuje k nám ruky. Stojíme pred ním ako prikovaní, nemôžeme sa ani pohnúť. Má nás úplne vo svojej moci. Strašný pocit.
– Na tri sa prebudíte: raz, dva, tri… prikazuje nám hlbokým hlasom, ktorému sa nedá odporovať. Luskne prstami.
***
Mentalista
Zrazu sme nazad v hotelovom bare, na stole pred nami stojí karafa s vínom. Rozhliadame sa okolo seba. Veď my sme stále tu, v bare, nikam sme nešli… Isabelle čaká na posledné spevácke kolo, ja nahnutý k Lenke ovoniavam jej krk, vedľa v sále stoja ľudia pri švédskych stoloch, všade sa rozliehajú Straisandovej jemné melódie.
– Tak čo, už veríte na hypnózu?… pýta sa nás Ryan. On tu celý čas sedel s nami, vedľa Isabelle, počúval všetko, o čom sme sa rozprávali, ale pritom nám z našich myslí vytesnil spomienku na seba. Mentalista.
***
V nasledujúcich dňoch sa začali diať nepredstaviteľné veci. Ani vo sne som netušil, že to dopadne tak hororovo. Zažili sme také divoké situácie, ovplyvnené našim zhypnotizovaním, z ktorých mám doteraz zimomriavky a ktoré ma presvedčili, že hypnóza skutočne funguje. Ale o tých šialenostiach, ktoré sa v nasledujúci dňoch udiali, o tom vám porozprávam až nabudúce…
.
.
.
.
.
Foto: www.google.sk/maps, https://pixabay.com/photos/corridor-tunnel-architecture-escape-2616414